Z dejín astronómie
Z dejín astronómie
Začiatky astronómie Najstaršie svedectvá o pozorovaniach nebeských telies, ako aj prvé nesporné astronomické poznatky nachádzame u starých kultúrnych národov, akými boli v Ázii Sumeri, Babylončania a Číňania, v Afrike Egypťania, v Amerike Mayovia, v Európe Briti. Obrábanie pôdy a pestovanie poľnohospodárskych plodín si vyžiadali usadlý spôsob života a veľmi skoro aj snahu pochopiť a predvídať pravidelne sa opakujúce javy prírody a oblohy. V Mezopotámii bola v 8. storočí pred n. l. zavedená pravidelná astronomická pozorovacia služba, ktorá sa udržala až do polovice 3. storočia pred n. l. Najstaršie spoľahlivo datované pozorovanie úplného zatmenia Slnka v Mezopotámii sa uskutočnilo 15. júna 763 pred n. l., z roku 721 pred n. l. pochádza prvá správa o pozorovaní zatmenia Mesiace v mezopotámskej oblasti. Babylonskí astronómovia vyvinuli veľké úsilie na dosiahnutie čo najväčšej presnosti astronomických pozorovaní. Polohu nebeských telies vedeli určiť s presnosťou na 6 minút, čas s presnosťou na 0,75 minúty. Zistili, že synodický mesiac trvá 29 dní 12 hodín 44 minút 7,5 sekundy, čo sa len o niekoľko sekúnd odlišuje od moderne určenej hodnoty tejto veličiny. Najväčším úspechom babylonskej astronómie bol objav a presné určenie periodicity zatmení Slnka a Mesiaca (Saros; trvanie 223 synodických mesiacov = 18 rokov 11,3 dňa). Približne zo 7. storočia pred n. l. pochádza najstaršia známa učebnica astronómie Mul apin. Vznikla v Mezopotámii v období najväčšieho rozmachu babylonskej astronómie. Obsahuje zoznamy dvojíc hviezd, z ktorých jedna vychádza v čase západu druhej. Uvádzajú sa v nej aj dátumy heliaktických východov hviezd a súčasne i zoznamy hviezd, ktoré sa práve v tom čase nachádzajú v zenite. Učebnica obsahuje aj časové intervaly medzi heliaktickými východmi niektorých hviezd. Usudzuje sa, že prvá časť učebnice pochádza z obdobia približne 3000 rokov pred n. l. Prvý známy hviezdny katalóg, obsahujúci pomerne presné polohy 809 hviezd, bol zostavený v 4. storočí pred n. l. v Číne. Hlavná redakcia tohto katalógu sa pripisuje čínskemu astronómovi Ši Šenovi; spracovaniu katalógu predchádzalo veľké množstvo pozorovaní a meraní polôh hviezd. Zo 4. storočia pred n. l. pochádza aj čínska kniha Ken-Š'sing-ting (Základy určovania hviezd). V úsilí spresniť kalendár zaviedli v Mezopotámii už v 6. storočí pred n. l. prestupný mesiac, ktorým sa vyrovnávali diferencie medzi používanou dĺžkou roka 360 dní (12 mesiacov po 30 dňoch) a skutočnou, vtedy už dobre známou dĺžkou roka 365,25 dňa. Od roku 383 pred n. l. sa zaviedol 19-ročný prestupný cyklus, počas ktorého bolo 7 prestupných mesiacov. V Egypte mali v tom čase už rok s 365 dňami. V Číne zaviedli reformu kalendára v období 140-86 pred n. l. Aj z uvedených stručných informácií je zrejmé, že začiatky astronómie vychádzali z praktických potrieb vtedajšieho človeka, ale súčasne aj zo snahy poznať nepoznané a vniknúť do zákonitostí prírody. Vtedajší astronómovia sa zameriavali prevažne na určovanie pravidelností v pohyboch Slnka, Mesiaca, planét a hviezd, na zisťovanie periodicity ročných období a na zavedenie čo najvhodnejšieho kalendára. Ptolemaiov geocentrizmus Aj keď Babylončania a ostatné dávne národy veľmi prispeli k rozvoju astronómie, až Gréci priviedli astronómiu na kvalitatívne vyššiu úroveň. Prudký rozvoj astronómie v Grécku nastal v 6. storočí pred n. l. Významnou črtou gréckej astronómie bol prechod od pozorovania a registrovania javov na oblohe k hľadaniu ich príčin a k pokusom o ich systematický, vedecký výklad. Ďalší rozvoj astronómie v starom Grécku a neskôr aj v celej Európe veľmi výrazne ovplyvnili myšlienky génia staroveku Aristotela (384-322 pred n. l.). Tento grécky filozof systematicky usporiadal všetky dovtedajšie poznatky o vesmíre a o pohybe telies. Z pozorovaní tieňa Zeme pri zatmení Mesiaca ako prvý experimentálne odvodil guľový tvar Zeme. Do svojho geocentrického svetového systému skĺbil zovšeobecnené empirické poznatky so svojimi filozofickými predstavami. Nehybná Zem je v jeho systéme centrom celého vesmíru. Aristotelov svetový systém s jednoduchými kruhovými dráhami planét okolo Zeme nebol schopný vysvetliť pozorované pohyby planét na oblohe. Herakleides z Pontu (asi 388-315 pred n. l.) sa preto usiloval utvoriť takú svetovú sústavu, ktorá by bola v lepšom súlade s pozorovaniami. Jeho sústava sa odlišuje od Aristotelovej najmä tým, že v nej Merkúr a Venuša obiehajú okolo Slnka a spolu s ním aj okolo Zeme. Vyslovil tézu o rotácii Zeme. Aristarchos zo Samosu (320-250 pred n. l.), jeden z najvýznamnejších astronómov antického sveta, vyslovil prvý heliocentrickú predstavu, že Zem sa pohybuje okolo nehybného Slnka (po gr. Helios). Často sa preto nazýva Kopernikom staroveku. Aristarchos určil meraniami pomerné rozmery a vzájomné vzdialenosti Slnka, Mesiaca a Zeme. Dokázal, že Slnko je 19-násobne vzdialenejšie než Mesiac, a teda aj oveľa väčšie. Slnko je podľa jeho meraní 6,75-násobne väčšie ako Zem, Mesiac 2,8-násobne menší ako Zem. Aristarchove heliocentrické predstavy sa však neujali; bol to jeden z negatívnych dôsledkov Aristotelovej veľkej autority. Predstavy vtedajších astronómov uviedol vo svojom spise Psammit (Pieskový počet) grécky matematik, fyzik a astronóm Archimedes (287-212 pred n. l.) zo Syrakúz takto: "Pod slovom svet väčšina astronómov rozumeli guľu, ktorej stred je totožný so stredom Zeme a ktorej polomer sa rovná vzdialenosti Slnka a Zeme." Po rozpade ríše Alexandra Veľkého na menšie štáty v druhej polovici 4. storočia pred n. l. rozvinutá grécka astronómia pokračovala v Alexandrii, hlavnom meste helénskeho Egypta. Začiatkom 3. storočia pred n. l. bolo v Alexandrii založené vedecké stredisko Musseion s bohatou knižnicou (koncom svojej existencie mala knižnica 700 000 zväzkov). Stredisko bolo v činnosti až do konca 4. storočia n. l. Pôsobilo v ňom veľa vynikajúcich vedcov. Astronómia stredoveku Po zániku alexandrijského vedeckého strediska roku 391 n. l. mnohí alexandrijskí vedci emigrovali do Sýrie a Iránu. Grécke astronomické diela sa začínali prekladať do sýrskeho jazyka a prenikať do arabskej oblasti. Pokračovateľmi Ptolemaiovho diela sa stali nestoriáni v Sýrii, ale najmä Arabi v Bagdade a neskôr i v Strednej Ázii. Prostredníctvom nestoriánov sa dostal v 6. storočí do arabskej kultúrnej oblasti Ptolemaiov spis Megalé syntaxis. V Bagdade, hlavnom meste arabského kalifátu, bolo roku 829 založené na dvore kalifa al-Mamúna astronomické observatórium. Práve tu v rokoch 829-830 Al-Hajjaj Ibn Jusuf preložil Almagest zo sýrskeho textu. A tak sa toto dielo stalo známym aj v arabskom svete. Bagdadské observatórium bolo vybavené väčšími a dokonalejšími prístrojmi tohto typu, aké sa predtým používali v Alexandrii. Arabskí učenci zhotovili aj ďalšie astronomické prístroje, napr. torquetum. Sextant, ktorý sa používal na astronomické pozorovania na bagdadskom observatóriu v 10. storočí, mal polomer až 17 metrov. V západnom arabskom svete utvorili roku 961 vysokú školu v Córdobe (córdobský kalifát), na ktorej sa prednášala aj astronómia. Vynikol tam najmä Ibn Al-Zakárlí (Arzachel, 1028-1087), ktorý riadil zostavovanie Toledských tabuliek, dlho používaných v praktickej astronómii. Rozvoj astronómie pokračoval aj v Číne. I Siň (683-727) uskutočnil rozsiahle pozorovania polôh hviezd pomocou bronzovej armilárnej sféry a na ich základe vyslovil názor o vlastnom pohybe hviezd o tisíc rokov skôr, než ich definitívne objavil E. Halley. Na observatóriu Kai-feng zaznamenal čínsky astronóm Jang Wei-T 4. júla 1054 vzplanutie supernovy, ktorej pozostatkom je Krabia hmlovina a pulzar NP0532. Začiatkom 14. storočia čínsky astronóm a matematik Kuo Šou-Ting (1231-1316) zorganizoval rozsiahlu sieť astronomických observatórií a zostavil kalendár s dĺžkou roka 365,2425 dňa (Šouši Li), zavedený v Číne roku 1281; svojou kvalitou sa vyrovnal neskoršej gregoriánskej reforme. V arabskom svete sa pozorovateľská astronómia začala opäť rozvíjať až v 13. storočí, a to v Strednej Ázii. Najlepšími prístrojmi bolo vybavené observatórium v Marághe (iránsky Azerbajdžan), ktoré s podporou mongolského chána Hülägüho založil a viedol astronóm Nasr-Eddin (Násír Ad-Dín Mohammed-Ibn-Hassan, 1201-1274). V observatóriu zostavili vynikajúce tabuľky pohybu planét (Ilchanské tabuľky) a vydali hviezdny katalóg. Nasr-Eddin odvodil hodnotu precesie 51", ktorá sa iba nepatrne odlišuje od súčasnej hodnoty 50,26". V prvej polovici 15. storočia dosiahlo vysokú úroveň observatórium v Samarkande. Vynikli v ňom najmä uzbeckí astronómovia Džemíd-Al-Káší (asi 1350-1436) a zakladateľ observatória Ulugbeg (1394-1449). Pozorovania veľkými prístrojmi observatória v Samarkande vynikali vysokou presnosťou. Tabuľky planét a hviezdny katalóg tohto observatória sa dostali až do Európy a ich presnosť nebola prekonaná až do čias Tycha Braheho. Za hlavné poslanie astronómie sa v tomto období pokladalo zostavovať čoraz presnejšie tabuľky pohybu planét, pričom sa dôsledne vychádzalo z Ptolemaiovej predstavy svetovej geocentrickej sústavy. Po oslobodení španielskych krajín od Arabov v polovici 13. storočia na príkaz kráľa Alfonza X. Kastílskeho (1226-1284) boli zostavené nové astronomické tabuľky - Alfonzínske tabuľky (1252), ktoré sa používali v Európe celé dve storočia. K spresneniu astronomických pozorovaní prispeli mechanické hodiny; v Európe sa objavili okolo roku 1300. Vzrastajúce rozpory medzi tabuľkovými a pozorovanými polohami planét si vyžadovali z času na čas revíziu nielen tabuliek, ale aj Ptolemaiovho systému deferentov a epicyklov zavádzaním ďalších korekčných epicyklov. Tak sa nakoniec utvorila veľmi zložitá schéma obehu planét, Slnka a Mesiaca okolo Zeme; vyžadovala si až 80 kružníc epicyklov a deferentov. Roku 1310 uverejnil Pietro D'Abano spis Lucidator astronomicae, v ktorom vyslovil názor, že nebeské telesá nie sú upevnené na sférach, ale že sa pohybujú voľne v priestore. Roku 1440 sa pokúsil Mikuláš Kusánsky (Cusanus, 1401-1464) v spise De docta ignorantia o vývojový obraz vesmíru a o riešenie problematiky konečného a nekonečného; veľmi jasne formuloval aj svoje pochybnosti o správnosti tradičného geocentrického učenia. O spresnenie geocentrickej svetovej sústavy sa zaslúžili nemeckí astronómovia Georg von Peuerbach (Purbach, 1423-1461), a najmä jeho žiak Johann Müller (Regiomontanus, 1436-1476), ktorý krátko pôsobil aj v Bratislave (Academia Istropolitana). Ich Norimberské tabuľky Ephemerides Astronomicae (1474) boli vrcholom a súčasne aj posledným úspechom astronómie pred M. Kopernikom. Kopernikov heliocentrizmus Celkom nový pohľad na vesmír, ktorý sa definitívne rozchádzal s Ptolemaiovým geocentrickým systémom, uverejnil roku 1543 poľský astronóm Nicolaus Copernicus (Mikolaj Kopernik, 1473-1543) v diele De revolutionibus orbium coelestium libri VI (O pohyboch nebeských sfér). Kopernikov heliocentrický systém (po gr. helios - Slnko) možno zhrnúť do nasledujúcich téz: 1. Zem vykonáva denný pohyb okolo svojej osi od západu na východ, čomu zodpovedá zdanlivý pohyb nebeskej sféry od východu na západ; 2. Zem vykonáva ročný pohyb okolo Slnka v smere od západu na východ, čomu zodpovedá zdanlivý pohyb Slnka v tom istom smere; 3. zemská os vykonáva ročný kónický posun okolo kolmice k ekliptike v smere od východu na západ, čomu zodpovedá pozorovaný precesný pohyb; 4. všetky planéty sa pohybujú okolo Slnka tým istým smerom, zhodným so smerom pohybu Zeme okolo Slnka; 5. všetky planéty sa pohybujú celkom rovnomerne po kružniciach, ktorých stredy sú mierne excentricky položené vzhľadom na stred Slnka; 6. stredy excentrických kruhových dráh planét vykonávajú okolo stredu Slnka epicyklické pohyby. (Tento predpoklad musel Kopernik zaviesť, ak chcel vysvetliť pozorovaný nerovnomerný pohyb planét pri zachovaní predstavy rovnomerného pohybu planét po kruhových dráhach. Tým ukázal, ktoré zdanlivé pohyby planét sú reálne a ktoré sú dôsledkom pohybu pozorovateľa.) Aj keď bol Kopernikov výklad pohybu planét okolo Slnka z vecného hľadiska v podstate správny, z formálneho hľadiska Ptolemaiovu sústavu s množstvom epicyklov a deferentov ani veľmi nezjednodušil: na zladenie svojej teórie s pozorovaným nerovnomerným pohybom planét musel do svojej heliocentrickej sústavy zaviesť až 48 epicyklov. V pôvodnej Ptolemaiovej sústave ich bolo 40, zdokonalenej 80. Ako sa ukázalo až neskôr, príčina tejto vynútenej zložitosti Kopernikovej sústavy nespočívala v podstate jeho heliocentrickej sústavy, ale v tom, že v otázke tvaru dráh planét zostal aj Kopernik verný aristotelovskej predstave, podľa ktorej jedine možným pohybom nebeských sfér je dokonalý pohyb, za ktorý sa pokladal iba pohyb po kružnici. Až šesťdesiatpät rokov po Kopernikovej smrti Kepler dokázal, že planéty sa nepohybujú po kruhových dráhach. Kopernikov heliocentrický vyvolal na dlhý čas ostré kontroverzie, ba i represálie a popravy. Príčina odmietavého prístupu spočívala jednak vo vtedajších filozofických a náboženských predstavách o svete, jednak v úrovni vtedajšej fyziky, ba i v samej pozorovateľskej astronómii. Z filozofického a náboženského hľadiska Kopernik vyvracal vžitý antropocentrický pohľad na svet sa Zemou a človekom ako centrom celého vesmíru; spochybňoval dovtedy neotrasiteľnú Aristotelovu autoritu, ba aj spoľahlivosť biblie, ktorá sa považovala za bezvýhradný a neomylný prameň všetkého poznania. Najvášnivejší odpor proti Kopernikovmu dielu vyšiel preto z filozofických a náboženských kruhov. Martin Luther (1483-1546) neskrýval svoje rozhorčenie nad Kopernikovým učením o pohybe Zeme, protirečiacom biblii: "Ja verím Písmu svätému, lebo Jozue zastavil Slnko, a nie Zem." Kardinál Robert Bellarmin (1542-1621), ktorý stál na čele cirkevnej kongregácie indexu zakázaných kníh, vyjadril ešte zreteľnejšie stanovisko cirkvi ku Kopernikovmu dielu: Kopernikovo tvrdenie, že nie Zem, ale Slnko je stredom sveta, a že Zem obieha okolo Slnka, vyhlásil za "veľmi nebezpečné stanovisko, ktoré musí pobúriť nielen všetkých scholastických filozofov a teológov, ale je aj urážkou našej svätej viery, lebo odporuje Písmu". Všetky diela, ktoré obsahovali Kopernikovu náuku, dostali sa roku 1616 na cirkevný index zakázaných kníh a zostali na ňom až do roku 1833. Blízkym priateľom Tycha Braheho bol Tadeáš Hájek z Hájku (1525-1600), ktorý roku 1574 vydal spis Dialexis de Novae Stellae Apparitione o svojom pozorovaní supernovy v súhvezdí Kasiopeja (Tychova hviezda). Spolu s Tychom Brahem podal dôkaz, že kométy sú translunárnymi nebeskými telesami, a vyvrátil tak jednu z tradičných téz aristotelovskej scholastickej astronómie. Vynikajúcim pozorovateľom tých čias bol aj ďalší spolupracovník Tycha Braheho a Tadeáša Hájka z Hájku David Fabricius (1564-1617), ktorý sa po Tychovi Brahem pokladá sa najlepšieho pozorovateľa obdobia pred zavedením ďalekohľadov. Roku 1596 objavil prvú známu premennú hviezdu Mira Ceti. V tomto období vyšla v Banskej Bystrici prvá tlačená kniha s astronomickou tematikou na Slovensku Tractatus de Cometa (1578). Napísal ju banskobystrický rodák Jakub Pribicer (zomrel okolo roku 1582). Záznamy skvelých pozorovaní Tycha Braheho zdedil jeho blízky spolupracovník Johannes Kepler (1571-1630). Kepler veľmi dobre vedel o diferenciách medzi pozorovanými polohami planét a ich polohami vypočítanými podľa Kopernikovej teórie; v prípade Marsu dosahovali 1° i viac. Kepler sa rozhodol zistiť príčiny týchto rozdielov na základe pozorovaní Tycha Braheho, ktoré obsahovali najviac informácií práve o pohybe Marsu. Metóda, ktorú Kepler po viacerých neúspešných pokusoch použil, bola v podstate jednoduchá. Galilei vynaložil veľa úsilia, aby dokázal správnosť heliocentrizmu a aby presvedčil odporcov tohto učenia o bezdôvodnosti ich postoja. Všemožne sa snažil zabrániť aj hroziacemu oficiálnemu cirkevnému zákazu heliocentrizmus, ale napriek jeho úsiliu, V tom čase sa začali šíriť Kopernikove myšlienky aj na území Slovenska. David Fröhlich (1595-1648), narodený v Kežmarku, vydal roku 1632 v Levoči spis Anatomae revolutionibus mundanae, v ktorom obhajoval Kopernikov názor o rotácii Zeme okolo svojej osi, súčasne však pokladal Zem za stred vesmíru. Rozkvet pozorovacej techniky Medzi prvých významných astronómov, ktorí boli po Galileim začali využívať ďalekohľady na astronomické pozorovania, patrili: Simon Marius (1573-1624), ktorý nezávisle od Galileiho objavil Jupiterove mesiace a roku 1612 Veľkú hmlovinu v Androméde; Christoph Scheiner (1573-1650), ktorý nezávisle od Galileiho objavil roku 1611 slnečné škvrny a po dlhoročných pozorovaniach napísal o nich prvé systematické dielo Rosa Ursina (1631), hoci jeho výklad slnečných škvŕn nebol správny; Johann Baptist Cysat (Cysatus, 1586-1657), ktorý roku 1619 objavil Veľkú hmlovinu v Orióne; Nicolas-Claude Fabri de Peiresc (1580-1637), ktorý uverejnil prvú mapu Mesiaca (1636). Výkonné ďalekohľady a presné meracie prístroje umožnili množstvo nových, nečakaných objavov. Ch. Huygens objavil roku 1655 najväčší Saturnov mesiac Titan a hneď potom aj Saturnov prstenec (1655-1656). Taliansky astronóm Giovanni Domenico Cassini (1625-1712), riaditeľ parížskeho observatória, objavil ďalšie štyri Saturnove mesiace (1671-1684) a z pozorovaní Marsu určil na základe tretieho Keplerovho zákona pomerne presnú hodnotu astronomickej jednotky (1672). O niekoľko rokov neskôr na parížskom observatóriu určil O. Ch. Römer rýchlosť svetla na základe pozorovania zatmení Jupiterových mesiacov (1676). Na Greenwichskom observatóriu zostavil John Flamsteed (1646-1719) hviezdny katalóg Historia Coelestis Britannica s presnými polohami 2866 hviezd, odvodenými z jeho dlhoročných pozorovaní (katalóg vyšiel po jeho smrti roku 1725). James Bradley (1693-1762) objavil roku 1725 aberáciu svetla hviezd a roku 1747 nutáciu zemskej osi s periódou 19 rokov. Nicolas Louis de la Caille (1713-1762) a Joseph Jérôme de la Français Lalande (1732-1807) súčasnými meraniami z mysu Dobrej nádeje a z Berlína roku 1751 spresnili dennú paralaxu Slnka a roku 1752 určili dennú paralaxu Mesiaca. Veľmi presnú hodnotu slnečnej paralaxy odvodil roku 1769 Nevil Maskelyne (1732-1811) z pozorovaní prechodu Venuše pred Slnkom. Roku 1756 začalo svoju činnosť observatórium na univerzite v Trnave, ktoré bolo vybudované podľa návrhov Maximiliána Hella (1720-1792). Observatórium bolo vybavené veľmi kvalitnými ďalekohľadmi, skonštruované miestnym profesorom F. Kerim (1702-1768). Pod vedením Františka Weisa (1717-1785), narodeného v Trnave, vydávalo vlastnú ročenku Observationes Astronomicae (1757-1770), ktorá bola prvým prírodovedným periodikom v celom Uhorsku. Trnavské observatórium zaniklo roku 1777, keď univerzitu preložili z Trnavy do Budapešti. Rozvoj nebeskej mechaniky Už za Galileiho boli známe účinky zemskej príťažlivosti na pozemské telesá i na Mesiac. Známe boli aj účinky príťažlivosti Slnka na Zem. J. Kepler predpokladal, že príťažlivá sila sa mení priamo úmerne so vzdialenosťou. Ismael Boulliau (Bulliardus, 1605-1694) vo svojom diele Astronomia Philolaica (1645) vyslovil ako prvý tézu, že príťažlivosť telies klesá so štvorcom vzdialenosti. Svojimi teoretickými prácami sa stal Newton zakladateľom nebeskej mechaniky. Jej základné zákony uverejnil roku 1687 vo svojom hlavnom diele Philosophiae naturalis principia mathematica; druhé latinské vydanie diela vyšlo roku 1726. Do angličtiny bol spis preložený roku 1729, do francúzštiny roku 1756. Výsledky, ktoré Newton dosiahol, ovplyvnili prinajmenej na dve storočia ďalší rozvoj astronómie a podnietili množstvo teoretických prác i objavov. Nebeská mechanika umožňovala nielen presne vypočítať dráhy nebeských telies na základe ich pozorovaného pohybu, ale aj podstatne zvýšiť presnosť teoreticky vypočítaných polôh Mesiaca, planét, komét a neskôr i ďalších telies slnečnej sústavy, a to na ľubovoľne dlhý časový úsek vopred. V rozvíjaní nebeskej mechaniky pokračovali: v Rusku Leonhard Euler (1707-1783), vo Francúzsku Alexis Claude Clairaut (1713-1765) a Jean Baptiste d' Alembert (1717-1783). Immanuel Kant (1724-1804) uverejnil svoju mechanickú teóriu vzniku planetárnej sústavy (1755) a Michail Vasilievič Lomonosov (1711-1765) vyslovil svoju základnú tézu o stálom vývoji Zeme a celého vesmíru. Problémom rušivých vplyvov tretieho telesa na pohyb planét a komét (problém troch telies) sa zaoberal Joseph Louis Lagrange (1736-1813); problém vyriešil roku 1788 pre špeciálne prípady. Metódu výpočtu parabolických dráh komét podstatne zjednodušil roku 1797 brémsky lekár a samouk v nebeskej mechanike Heinrich Wilhelm Mathäus Olbers (1758-1840). Súborné päťzväzkové dielo o nebeskej mechanike Traité de mécanique céleste vydal v rokoch 1799-1825 Pierre Simon Laplace (1749-1827); už predtým sformuloval svoju nebulárnu teóriu vzniku planetárnej sústavy (1796), ktorá vychádzala z Kantových predstáv. V ďalšom období nasledovalo mnoho významných astronomických objavov. Roku 1781 objavil Herschel planétu Urán, prvú z planét slnečnej sústavy okrem oddávna známych piatich planét. Mladý John Goodricke (1764-1786), od narodenia hluchonemý, preskúmal premennú hviezdu Algol a roku 1783 ako 19-ročný správne vysvetlil príčiny jej premennosti. Takmer v tom istom čase vydal Charles Messier (1730-1817) svoj známy katalóg hmlovín (1784). Ernst Lorenz Friedrich Chladni (1756-1827) poukázal roku 1794 na kozmický pôvod meteoritov. Heinrich Wilhelm Brandes (1777-1834) a Johann Friedrich Benzenberg (1777-1846) určili roku 1798 súčasným pozorovaním z dvoch vzdialených miest výšku meteorov. [p] Problém určenia eliptických dráh asteroidov z niekoľkých pozorovaní dokonale vyriešil a v diele Theoria motus corporum coelestium uverejnil roku 1809 vynikajúci astronóm a matematik Karl Friedrich Gauss (1777-1855). Roku 1819 vypočítal Johann Franz Encke (1791-1865) dráhu kométy s najkratšou obežnou dráhou (Enckeho kométa), ktorú objavil roku 1818 známy "lovec komét", objaviteľ 30 komét Jean Louis Pons (1761-1831). Encke Odvodil hmotnosť Merkúra a Jupitera z ich gravitačných účinkov na dráhu kométy. Najväčším úspechom nebeskej mechaniky bol objav planéty Neptún. Planétu teoreticky predpovedali na základe výpočtu porúch v dráhe Urána Urbain-Jean-Joseph Leverrier (1811-1877) a John Couch Adams (1819-1892). Neptún objavil roku 1846 Johann Gottfried Galle (1812-1910) takmer presne na mieste teoreticky vypočítanom Levertierom. Pokroky nebeskej mechaniky inšpirovali čoraz presnejšie merania polôh nebeských telies. O pozičnú astronómiu sa zaslúžil najmä Friedrich Wilhelm Bessel (1784-1846), jeden z najväčších astronómov minulého storočia. Svojimi meraniami spresnil viaceré astronomické konštanty. Roku 1838 prvýkrát v histórii zmeral trigonometrickou metódou vzdialenosť hviezdy (61 Cygni). Takmer súčasne s ním zmeral v Pulkove vzdialenosť hviezdy Vega Friedrich Georg Wilhelm von Struve (1793-1864) a na myse Dobrej nádeje vzdialenosť hviezdy Alfa Centauri škótsky astronóm Thomas Henderson (1798-1844). Nástup astrofyziky Zmerané vzdialenosti hviezd, prevyšujúce niekoľko stotisícnásobne vzdialenosť Slnka od Zeme, dokázali správnosť predstavy, že hviezdy sú v skutočnosti vzdialené slnká. Pozornosť astronómie v polovici minulého storočia sa tak sústredila predovšetkým na výskum Slnka a hviezd. Pri astronomických pozorovaniach sa pritom začala využívať fotografia, spektroskopia a spektrálna analýza. Zavedenie týchto fyzikálnych metód do astronomickej praxe znamenalo súčasne začiatok nového odvetvia astronómie - astrofyziky, ktorá pomocou známych fyzikálnych zákonov umožnila vysvetliť stavbu, zloženie a vlastnosti nebeských telies. Dagerotypia sa začala ihneď využívať na astronomické pozorovania. Prvú kvalitnú fotografiu Slnka urobili roku 1845 v Paríži Arnaud Hippolite Louis Fizeau (1819-1896) a Jean Bernard Léon Foucault (1819-1868). Na Harvardskom observatóriu vyfotografoval William Cranch Bond (1789-1859) ako prvý roku 1850 hviezdu Vega. Jeho syn George Philip Bond (1825-1865) dosiahol roku 1850 veľmi kvalitný obraz Mesiaca a roku 1857 prvú fotografiu dvojhviezdy (Mizar). August Ludwig Busch (1804-1855) prvý vyfotografoval slnečnú korónu pri zatmení Slnka roku 1851, prvé fotografie slnečných protuberancií sa získali roku 1858. Súbežne s rozvojom fotografických metód sa konštruovali väčšie a kvalitnejšie ďalekohľady. Roku 1845 írsky astronóm lord Rosse (sir William Parsons, 1800-1867) uviedol do činnosti svoj veľký reflektor s kovovým zrkadlom priemeru 183 cm. Objavil ním prvú známu špirálovú hmlovinu M 51 v Poľovných psoch (1845), zistil prstencový tvar planetárnych hmlovín a preskúmal tvar Krabej hmloviny (1848). Americký optik Alvan Graham Clark (1832-1897) vybrúsil roku 1862 46 cm šošovku pre refraktor observatória v Chicagu a pri jej skúške objavil roku 1862 Síriovho sprievodcu, ktorého teoreticky predpovedal Besnel už roku 1844 na základe analýzy nepravidelností v pohybe Síria. Anglický samouk Thomas Cook zhotovil roku 1868 refraktor so 63 cm šošovkou. Do konca 19. storočia skonštruoval A. G. Clark ešte väčšie refraktory, napr. pre Pulkovské observatórium (76 cm, 1883), pre Lickovo observatórium na Mount Hamiltone (91 cm, 1888) a pre Yerkesovo observatórium (102 cm, 1897). Z hľadiska astronomickej fotografie mali ešte väčší význam nové veľké reflektory s postriebreným skleným zrkadlom, ktoré mali oveľa vyššiu svetelnosť. Medzi týmito prístrojmi vynikol najmä 120 cm reflektor, ktorý zhotovil roku 1875 francúzsky optik Martin a mechanik Eichens pre parížske observatórium. Vynikajúci reflektor s priemerom 90 cm zhotovili roku 1879 Angličania Calver a Common. Úspech využívania fotografických metód v spojení s výkonnými ďalekohľadmi bol veľký vo všetkých oblastiach astronómie. Fotografické metódy sa stali ešte účinnejšími, keď anglický astronóm amatér Warren de la Rue (1815-1889) zaviedol do astronomickej praxe mokré fotografické dosky. Svojou metódou získal veľmi dobré fotografie Mesiaca a od roku 1858 zaviedol na observatóriu v Kew pravidelné denné fotografovanie povrchu Slnka (od roku 1872 sa tento program presunul do observatória v Greenwichi); roku 1860 počas zatmenia Slnka získal fotografie protuberancií a dokázal, že sú slnečnými útvarmi. V rokoch 1876-1882 začal sir William Huggins (1824-1910) používať s veľkým úspechom oveľa citlivejšie suché fotografické dosky na fotografovanie komét, hviezd a hmlovín. V rokoch 1886-1892 zmerali v Oxforde fotografickou metódou vzdialenosti 30 hviezd; čoskoro nato v Groningene určil Jacobus Cornelius Kapteyn (1851-1922) fotograficky vzdialenosti 250 hviezd (1900). Fotografická metóda sa veľmi výhodne uplatnila aj pri objavovaní nových vesmírnych telies. Max Wolf (1863-1932) objavil roku 1891 prvýkrát fotograficky novú planétku. Vlastný astrofyzikálny výskum sa však začal objavom spektrálnej analýzy; podnietili ho viaceré pozorovania slnečného spektra. Už roku 1802 anglický chemik a fyzik William Hyde Wollaston (1766-1828) objavil v spektre Slnka neurčité tmavé čiary. Systematickému výskumu slnečného spektra Sa Venoval Joseph Von Fraunhofer (1787-1826). Zdokonalenou pozorovacou metódou roku 1814 objavil v spektre Slnka 567 tmavých, ostro ohraničených čiar (Fraunhoferove čiary). Najvýraznejšie čiary označil dosiaľ používanými písmenami. Fotografickú metódu použili na štúdium slnečného spektra roku 1842 fyzik Alexandre Edmond Becquerel (1820-1891) a chemik John William Draper (1811-1882); Fraunhoferove čiary objavili aj v ultrafialovej oblasti spektra. Ich pôvod vysvetlil roku 1859 Gustav Robert Kirkhoff (1824-1887) a Robert Wilhelm Bunsen (1811-1899) na základe Kirchhoffovho zákona žiarenia, ktorý dáva do vzájomného vzťahu pomer medzi absorpciou a emisiou žiarenia pri určitej vlnovej dĺžke s absolútnou teplotou prostredia. Kirchhoff s Bunsenom dokázali, že Fraunhoferove čiary patria známym prvkom: sodíku, železu, vápniku a ďalším nachádzajúcim sa v slnečnej atmosfére v plynovom stave. Položili tak základ spektrálnej analýzy, ktorá umožňuje skúmať fyzikálne a chemické vlastnosti vesmírnych telies pozorovaniami ich spektra. Spektrálna analýza sa začala využívať hneď po jej objave. Anders Jöns Angström (1814-1874) premeral v slnečnom spektre vlnové dĺžky 1000 čiar a na základe Kirchhoffovej analýzy v ňom dokázal prítomnosť vodíka (1862). Pri zatmení Slnka roku 1868 Sir Joseph Norman Lockyer (1836-1920) a Pierre Jules César Janssen (1824-1907) nezávisle od seba objavili v slnečnom spektre jasnožltú čiaru dovtedy neznámeho prvku hélia. Veľmi kvalitné spektrum Slnka získal roku 1898 fotograficky Henry Augustus Rowland (1848-1901 ); zmeral v ňom až 23 000 spektrálnych čiar a spektrálnou analýzou v nich identifikoval čiary veľkého počtu známych chemických prvkov. Zakladateľom hviezdnej spektroskopie sa stal W. Huggins, ktorý spektrálnym výskumom dokázal plynový charakter niektorých hmlovín (1864) a prítomnosť uhlíkových zlúčenín v kométach (1868). V tomto období dokázal taliansky astronóm Giovanni Virginio Schiaparelli (1835-1910) spojitosť medzi kométami a meteorickými rojmi, ktorú krátko predtým teoreticky predpovedal Daniel Kirkwood (1814-1895). Medzi prvých moderných astrofyzikov zaoberajúcich sa spektrálnym výskumom hviezd patrí Angelo Secchi (1818-1878), ktorý zaviedol roku 1868 prvú spektrálnu klasifikáciu hviezd. Aj v spektrách hviezd sa dokázala prítomnosť vodíka a ďalších známych prvkov. Prvú fotografiu spektra hviezdy (Vegy) získal roku 1872 Henry Draper (1837-1882). Edward Charles Pickering (1864-1919) objavil roku 1889 prvú spektroskopickú dvojhviezdu Mizar; roku 1890 vydal so svojimi spolupracovníkmi z Harvardského observatória katalóg spektier 10 351 hviezd (Draper Memorial Catalogue). Hviezdnym spektrám sa na Harvardskom observatóriu venovala najmä astronómka Williamine Flemingová (1857-1911), Antonia Caetana Mauryová (1866-1952) a Annie Jump Cannonová (1863-1941). Výsledkom ich práce je upravená, presnejšia klasifikácia hviezdnych spektier (Harvardská klasifikácia), ktorá sa používa doteraz, a najmä rozsiahly katalóg obsahujúci spektrá 225 300 hviezd celej oblohy (Henry Draper Catalogue, ktorého posledný, 6. zväzok vyšiel roku 1924). Zmeranie presnej polohy spektrálnych čiar umožňuje určiť radiálnu rýchlosť pozorovaného objektu na základe vzťahu, ktorý odvodil Christian Johann Doppler (1803-1853) roku 1842 (Dopplerov jav). Vizuálnym spektroskopickým pozorovaním určil radiálnu rýchlosť hviezd už roku 1868 W. Huggins, jeho vizuálne pozorovania však boli zaťažené značnou chybou až ±23 km/s. Roku 1888 zmerali radiálne rýchlosti hviezd fotografickou metódou Hermann Carl Vogel (1841-1907) a Julius Scheiner (1858-1913). Už predtým Vogel určil touto metódou rotáciu Slnka. O rozvoj techniky merania radiálnych rýchlostí sa pričinil najmä Aristarch Apollonovič Belopoiskij (1854-1934) v Pulkove a William Wallace Campbell (1862-1938) na Lickovom observatóriu. Chybu v určení radiálnej rýchlosti znížili na ± 1 km/s. Objav rozštiepenia spektrálnych čiar účinkom magnetického poľa (Zeemanov jav), ktorý teoreticky predpovedal roku 1892 Hendrik Antoon Lorentz (1835-1928) a experimentálne potvrdil roku 1896 holandský fyzik Pieter Zeeman (1865-1943 ), umožnil roku 1908 dokázať prítomnosť magnetických poli v oblasti slnečných škvŕn (George Ellery Hale, 1868-1938). Za svoj úspešný rozvoj vďačí astrofyzika aj teoretickým prácam, ktoré exaktne vysvetlili vznik žiarenia a spektier hviezd. Základné zákony žiarenia sformuloval už roku 1859 G. R. Kirchhoff. Na základe analýzy spektier rôznych hviezd prišiel J. N. Lockyer roku 1887 k záveru, že hviezdy majú rôzne teploty. Roku 1893 Wilhelm Carl Werner Wien (1864-1928) vyslovil zákon, podľa ktorého vlnová dĺžka maximálnej intenzity žiarenia absolútne čierneho telesa klesá s rastúcou teplotou telesa (Wienov zákon posunu). Teóriu žiarenia absolútne čierneho telesa vypracoval roku 1900 Max Planck (1858-1947); vzťah, ktorý Planck odvodil, umožňoval pre Ľubovolnú teplotu vypočítať rozdelenie intenzity žiarenia v spektre a z pozorovaného spektra tak určiť teplotu hviezdy aj celkové množstvo žiarivej energie hviezdy. Teóriu žiarenia hviezd rozpracoval K. Schwarzschild; zahrnul do nej už aj novú kvantovú teóriu stavby atómu, ktorú vytvoril Niels Henrik David Bohr (1885-1962). Fyzikálnej interpretácii spektrálnych čiar hviezd poskytla precízny základ ionizačná teória, ktorú vypracoval roku I920 indický fyzik Megnad Saha (1893-1956). Ukázalo sa, že chemické zloženie hviezd je v podstate veľmi zhodné a že rozdiely v spektrách hviezd sú spôsobené odlišnými podmienkami v atmosférach hviezd, najmä teploty a tlaku plynu, ktoré rozhodujú o ionizácii atómov. Fyziku hviezdnych atmosfér na základe teórie spektier vypracoval roku 1927 Marcel Gilles Minnaert (1893-1970), Otto Struve (1897-1963) a Albrecht Otto Johannes Unsöld (nar. 1905). Rotáciu hviezd na základe pozorovaných profilov ich spektrálnych čiar, rozšírených Dopplerovým javom, určil roku 1930 Grigorij Abramovič Šajn (1892-1956), O. Struve a Christian Thomas Elvey (1899-1970). Už v druhej polovici 19. storočia sa niektorí astronómovia začali zaoberať otázkou vnútornej štruktúry hviezd. Roku 1870 uverejnil prvú prácu na túto tému americký astronóm Jonathan Homer Lane (1819-1880). Názov jeho práce O teoretickej teplote Slnka pri predpoklade plynovej masy, ktorá udržuje svoj objem na úkor jej vnútornej teploty a riadi sa zákonmi plynov známych z pozemských experimentov ukazuje, akým smerom sa teória uberala. V tomto duchu uverejnil ďalšiu prácu roku 1878 nemecký fyzik Georg August Dietrich Ritter (1826-1908). Priekopníckou prácou pre teóriu vnútornej stavby hviezd však bola až kniha Gaskugeln (Plynové gule), ktorú uverejnil roku 1907 Robert Jacob Emden (1862-1940). Emden predpokladal, že hviezdy pozostávajú z ideálneho plynu a preto vytvoril termodynamickú teóriu vnútornej stavby plynových polytropných gúľ. Z Lanovej i Emdenovej teórie vyplývalo, že teplota vo vnútorných oblastiach hviezd musí dosahovať milióny stupňov. Roku 1913 poľský fyzik C. Białobrzeski dokázal, že vnútri hviezd popri tlaku plynu má závažnú úlohu aj tlak žiarenia. Teóriu vnútornej stavby hviezd zdokonalil v rokoch 1916-1926 vynikajúci anglický teoretik sir Arthur Stanley Eddington (1882-1944). Roku 1921 vypočítal prvý model hviezdy (štandardný model), roku 1924 objavil veľmi dôležitý vzťah medzi hmotnosťou a svietivosťou hviezd. Výsledky teoretických prác o vnútornej stavbe hviezd uviedol Eddington vo svojom hlavnom diele Internal Constitution of the Stars (1926). Veľkým krokom vpred v poznaní vnútornej stavby a zdroja energie hviezd bol objav termonukleárnych procesov. Roku 1938 Hans Albrecht Bethe (nar. 1906) a Carl Friedrich von Weizsäcker (nar. 1912) dokázali, že hlavný zdroj žiarenia hviezd spočíva v jadrovej premene vodíka na hélium. Presné pozorovania a merania fyzikálnych charakteristík veľkého množstva hviezd a ich konfrontácia s dôkladne rozpracovanými teóriami a modelmi hviezd, získanými vďaka modernej výpočtovej technike, umožnili dosiahnuť pomerne ucelený obraz o procese vzniku, vnútornej stavby, vývoja a zániku hviezd, vrátane superhustých stavov v záverečných fázach vývoja hviezd vo forme bielych trpaslíkov neutrónových hviezd a čiernych dier. Priekopnícke práce v tomto smere vykonali Heinrich Vogt (1890-1968), Lev Davydovič Landau (1908-1968), Viktor Amazaspovič Ambarcumian (nar. 1908), Subrahmanan Chandrasekhar (nar. 1910), Fred Hoyle (nar. 1915), Martin Schwarzschild (nar. 1912) a mnohí ďalší. Podstatný pokrok v teórii stavby a vývoja hviezd sa dosiahol najmä zavedením výpočtovej techniky do astronómie. Výskum hviezdnych sústav Katalógy hviezd a údaje pozorovaní, ktoré boli v tomto období k dispozícii, nestačili ešte na definitívne vyriešenie otázky skutočnej štruktúry a rotácie Galaxie. Bolo pritom zrejmé, že vzhľadom na veľký počet hviezd nie je nádej získať obraz o štruktúre hviezdnej sústavy meraním presných polôh a vzdialeností všetkých hviezd. V astronomickom výskume sa tak prvý raz začali používať štatistické metódy a štruktúra Galaxie sa začala skúmať na základe reprezentatívnych vzoriek hviezd z rôznych smerov Galaxie. Exaktné stelárno štatistické základy výskumu Galaxie vybudovali začiatkom 20. storočia Hugo von Seeliger (1849-1924) a J. C. Kapteyn. Ich metódy, vychádzajúce z pozorovaného počtu hviezd do určitej hviezdnej veľkosti vo vybraných smeroch oblohy (Kapteynove polia), definitívne potvrdili, že naša hviezdna sústava má veľmi sploštený tvar. Slnko zostávalo naďalej v strede, resp. takmer v strede hviezdnej sústavy. Podstatný pokrok vo výskume štruktúry Galaxie dosiahol roku 1918 Harlow Shapley (1885-1972) zistením presných vzdialeností 69 guľových hviezdokôp. Shapley dokázal, že Slnko sa nachádza veľmi ďaleko od centra hviezdnej sústavy, ležiaceho v smere súhvezdia Strelec vo vzdialenosti takmer 40 000 svetelných rokov (novšie určené spoľahlivejšie hodnoty tejto vzdialenosti sa len málo líšia od hodnoty, ktorú odvodil). Tak sa definitívne dokázalo, že Zem, planéta Slnka, nemá nijaké výsadné postavenie ani vo hviezdnej sústave. Expanzia celého známeho vesmíru, zistená a neskôr definitívne potvrdená pozorovaniami, našla svoje teoretické vysvetlenie v nestacionárnych modeloch vesmíru, ktoré teoreticky odvodil už pred Hubblovým objavom v rokoch 1922-1924 leningradský matematik Alexandr Alexandrovič Fridman (1888-1925) na základe všeobecnej teórie relativity, sformulovanej roku 1916 geniálnym fyzikom Albertom Einsteinom (1879-1955). Nezávisle od Fridmana odvodil nestacionárne modely vesmíru Georges Edouard Lemaître (1894-1966), Moderné astronomické výskumy Rádiové žiarenie Slnka objavil roku 1942 James Stanley Hey (nar. 1909). V rokoch 1944-1949 objavili J. S. Hey, S. J. Parsons a J. W. Philips prvý rádiový zdroj na oblohe - Cygnus A v súhvezdí Labuť. Pomocou 5 m reflektora na Mount Palomare zistil roku 1953 W. Baade a Rudolf Leo Minkowski (1895-1976), že tento rádiový zdroj je totožný s eliptickou pekuliárnou galaxiou M 87. Ďalší rádiový zdroj Cassiopeia A objavil roku 1947 sir Martin Ryle (nar. 1918) a Francis Grahan Smith (nar. 1923). Minkowski ho identifikoval optickými pozorovaniami ako plynový pozostatok supernovy. Roku 1951 bolo objavené rádiové žiarenie medzihviezdneho vodíka na vlne 21 cm, ktoré teoreticky predpovedal roku 1944 Hendrik Christoffel van de Hulst (nar. 1918) a krátko po ňom s podrobným teoretickým rozborom aj Josif Samuilovič Šklovskij (1916-1985). Objav rádiového žiarenia medzihviezdneho vodíka umožnil veľmi účinne skúmať špirálovú štruktúru Galaxie na rádiových vlnách nerušených medzihviezdnou absorpciou. Pre astronómiu bola cenným prínosom aj aktívna rádioastronómia, ktorá skúma radarovými metódami telesá slnečnej sústavy (meteory pri ich lete zemskou atmosférou, Venušu, Mars). Priekopníkom v tejto oblasti bol najmä sir Alfred Charles Bernard Lovell (nar. 1913). Analýzou radarových záznamov objavil roku 1966 vysoké útvary na Marse Carl Edward Sagan (1934-1996). Rádioastronomickými pozorovaniami sa objavili viaceré netušené kozmické objekty. Roku 1963 objavil Maarten Schmidt (nar. 1929) kvazary na základe rádiových pozorovaní zdroja 3C 273, ktoré uskutočnil roku 1962 so svojimi spolupracovníkmi C. Hazard na austrálskom rádiovom observatóriu v Parkese. Ukázalo sa, že kvazary sú najvzdialenejšími známymi objektmi vesmíru a že sú najvýraznejšou formou aktivity jadier galaxií v začiatočných fázach ich vývoja. Na základe rádiových pozorovaní na Mullardovom observatóriu v Anglicku objavil roku 1967 Antony Hewish (nar. 1924) a jeho spolupracovníci pulzary, o ktorých sa čoskoro zistilo, že sú to rýchlo rotujúce neutrónové hviezdy. Roku 1963 objavil S. Weinreb medzihviezdne molekuly OH, Pri poznávaní fyzikálnych procesov a vývoja rozličných kozmických objektov sa stávajú čoraz neoceniteľnejšími aj pozorovania v ďalších neviditeľných oblastiach spektra. Vznikajú tak nové, búrlivo sa rozvíjajúce odvetvia astrofyziky: infračervená astronómia, ultrafialová astronómia, röntgenová astronómia, gama astronómia. Prvé infračervené pozorovania uskutočnili v rokoch 1965-1967 G. Neugebauer a R. B. Leighton. Výsledkom doterajších pozorovaní je katalóg 20 000 zdrojov infračerveného žiarenia, z ktorých asi 600 sa podarilo identifikovať ako optické objekty. Infračervená astronómia pomáha objavovať objekty - zrejme vznikajúce hviezdy, umožnila spresniť polohu centra Galaxie, podrobnejšie preskúmať kvazary a galaxie s aktívnymi jadrami, skúmať medzihviezdne molekuly. Röntgenová astronómia veľmi pokročila najmä meraniami na umelých družiciach Zeme (špecializovaná americká družica Uhuru, vypustená roku 1971; röntgenový ďalekohľad Filin na ruskej orbitálnej stanici Saľut 4 atď.). Len z družice Uhuru je známych 339 zdrojov röntgenového žiarenia, medzi ktorými sú pozostatky supernov, galaxie, kvazary, pulzary a veľmi pravdepodobne i čierna diera (Cygnus X-1). Závažné objavy dosiahla gama astronómia, napr. objav veľmi intenzívnych, krátko trvajúcich vzplanutí gama žiarenia, registrovaných prístrojmi na družiciach typu Vela.Astronómia je jedna z najstarších vied. Stopy začiatkov astronómie nachádzame v záznamoch najstarších civilizácií. Ako prírodná veda v dnešnom chápaní začala sa rozvíjať až v 16. storočí prácami M. Kopernika, neskôr G. Galileiho, J. Keplera a I. Newtona. Závažnú úlohu v kopernikovskej revolúcii astronómie mal objav ďalekohľadu. Začiatky modernej astronómie siahajú do polovice 19. storočia, keď sa pri astronomických pozorovaniach začali využívať spektroskopické a fotografické metódy. Prudký rozvoj modernej astronómie nastal po zavedení rádioastronomických metód v štyridsiatych rokoch nášho storočia. Kozmický výskum za hranicami zemskej atmosféry, umožňujúci pozorovať kozmické objekty v celom rozsahu spektra, sa začal po vypustení prvej umelej družice Zeme. Výsledky tohto kozmického výskumu prinášajú astronómii každoročne nesmierne množstvá nových informácií s nedozernými dôsledkami pre jej ďalší rozvoj.
Pravdepodobne už v 5. tisícročí pred n. l. sa začal používať na astronomické merania gnómon, jeden z najstarších prístrojov astronómie. Približne 4000 rokov pred n. l. mali Sumeri už celkom presnú predstavu o štyroch svetových stranách. Egypťania v tom čase už vedeli, že rok trvá 365 dní, že každoročne tesne pred záplavami Nílu sa ukáže na rannej oblohe hviezda Sírius (Sotis), a to približne po 70-dňovom období neviditeľnosti (19. júla, heliaktický východ Síria). Na 15. februára 3379 pred n. l. pripadá písomná správa Mayov o zatmení Mesiaca, ide však zrejme o spätný výpočet zatmenia z oveľa neskoršej mayskej kultúry. V Egypte už v 3. tisícročí pred n. l. používali na meranie času cez deň slnečné hodiny. V období 2700-2400 pred n. l. využívali Egypťania astronomickú orientáciu podľa pyramíd. Na rok 2461 pred n. l. pripadá prvá zaznamenaná konjunkcia planét v čínskych análoch; je však možné, že aj tu išlo len o spätne vypočítaný jav. Podobne treba vysvetliť i prvý záznam v čínskom katalógu o pozorovaných kométach, ktorý pripadá na rok 2296 pred n. l. Babylončania už v období 2400-2200 pred n. l. poznali päť "blúdivých hviezd" - planét, mali určitú predstavu o ekliptike a hviezdnu oblohu rozdelili na súhvezdia s názvami, ktorých väčšina sa zachovala dodnes. Vypracovanú mali aj teóriu pohybu Slnka, Mesiaca a planét s predstavou ôsmich sfér, uprostred ktorých je Zem. Približne 2000 rokov pred n. l. starí Číňania poznali pohyb Slnka už tak presne, že mohli predpovedať zatmenia Slnka a Mesiaca. Na chybu vo svojich výpočtoch zatmenia Slnka doplatili životom roku 2137 pred n. l. v Číne cisársky dvorní astronómovia Hi a Ho, lebo nesplnili svoju povinnosť ohlásiť zatmenie Slnka vopred. Z obdobia 1900 pred n. l. pochádza monumentálna kamenná stavba Stonehenge pri Salisbury v juhozápadnom Anglicku, ktorú používali Briti nielen na náboženské obrady, ale nesporne aj na astronomické pozorovania.
Roku 1361 pred n. l. v Číne prvýkrát pozorovali zatmenie Mesiaca, z roku 1216 pred n. l. pochádzajú celkom nesporné čínske pozorovania zatmenia Slnka. Okolo roku 1100 pred n. l. čínsky vedec Ču Kong určil s obdivuhodnou presnosťou sklon ekliptiky k svetovému rovníku. V tom čase Číňania už používali kalendár, založený na poznatku, že rok trvá 365,25 dňa a že Mesiac vystrieda svoje fázy za 29,5 dňa.
Gréckej astronómie vďačíme za významných astronómov a za utvorenie geocentrického (po gr. geos - Zem) svetového systému. Táles z Milétu (asi 625-547 pred n. l.) pozoroval 18. mája 603 pred n. l. veľké zatmenie Slnka a úspešne ho predpovedal na deň 28. mája 585 pred n. l. Dokazoval, že hviezdy svietia svojím vlastným svetlom, kým Mesiac iba odrazeným svetlom Slnka. Zem ešte stále pokladal za plochú dosku plávajúcu na vodách. Anaximandros (asi 611-546 pred n. l.) ako prvý jasnejšie formuloval geocentrickú predstavu, podľa ktorej Zem je centrálnym telesom celého viditeľného sveta. Pytagoras (asi 580-500 pred n. l.) podľa všetkého ako prvý vyslovil myšlienku, že Zem je guľa nachádzajúca sa v strede vesmíru. Rozličné vlastnosti hmoty sa snažil objasniť pomocou čísel. Anaxagoras (500-428 pred n. l.) predpokladal, že Slnko je žeravý kameň, väčší ako Peloponéz; za spis o príčinách zatmenia Mesiaca mu údajne hrozila smrť. Ďalší pytagorovec Filolaos (2. polovica 5. storočia pred n. l.) sformuloval svetový systém s centrálnym ohňom v strede vesmíru, okolo ktorého obieha Zem, hypotetická protizem presne na opačnej strane ohňa (ktorú preto nikdy nemožno zo Zeme vidieť), Slnko, Mesiac a všetky planéty. Vyslovil myšlienku, že Zem sa otáča okolo svojej osi.
Demokritos (asi 460-370 pred n. l.) učil, že vesmír je nekonečný a že je v ňom nekonečné množstvo svetov. Mliečnu cestu v podstate správne vysvetlil ako súbor veľkého množstva hviezd. Eudoxos z Knidu (408-355 pred n. l.), žiak gréckeho filozofa Platóna (427-347 pred n. l.), ktorý poznal nepravidelnosti zdanlivého pohybu planét, položil vedecké základy astronómie. Utvoril prvú geocentrickú teóriu pohybu Slnka, Mesiaca, planét a hviezd okolo Zeme. Predpokladal, že sú pripevnené na pevných, koncentrických sférach otáčajúcich sa okolo Zeme.
Okolo Zeme obiehajú po dokonalých kruhových dráhach na koncentrických pevných sférach Mesiac, Slnko, päť vtedy známych planét (Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn), každá z nich vždy na ďalšej sfére. Najďalej od Zeme je sféra "nehybných hviezd". Aristoteles rozlišoval sublunárnu oblasť (od Zeme po sféru Mesiaca) a supralunárnu oblasť (nad sférou Mesiaca). Sublunárnu oblasť tvorili podľa jeho predstavy štyri základné elementy: oheň, vzduch, voda a zem; supralunárnu oblasť tvoril absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko i každá z hviezd. Kométy považoval za krátkodobé atmosferické javy a Mliečnu cestu za éterické výpary, vyvolané rýchlym pohybom hviezd okolo Zeme. Pohyb Zeme vo vesmíre Aristoteles kategoricky popieral. Jeho argumentom bol fakt, že vesmírny pohyb Zeme by sa musel prejaviť v zdanlivom protismernom pohybe hviezd, čomu vtedajšie pozorovania odporovali. Aristotelove názory ovplyvnili astronómiu takmer na dve tisícročia.
Veľkým úspechom alexandrijskej astronómie bolo pomerne presné určenie rozmerov Zeme. Uskutočnil ho okolo roku 240 pred n. l. Eratosténes z Kyrény (276-194 pred n. l.) na základe pozorovaní rozdielnej výšky Slnka na poludnie a Alexandrii a v Syene (Asuán), položenej 850 km južnejšie. Do tohto obdobia spadá i zavedenie prestupného 366-dňového roka každý štvrtý rok, ktoré nariadil Ptolemaios III. výnosom zo 7. marca 238 pred n. l. Okolo roku 200 pred n. l. Apolónius z Pergé (asi 262-125 pred n. l.) vynašiel astroláb, prístroj na meranie výšky hviezd, a vypracoval teóriu epicyklov. Vynikajúcim alexandrijským astronómom bol Hipparchos z Nikaie (190-125 pred n. l.), ktorý sa často nazýva "otcom astronómie. Hipparchos zostrojil nové, presnejšie meracie prístroje a sám bol neúnavným a presným pozorovateľom. Zostavil hviezdny katalóg (850 hviezd), ktorého presnosť až v 16. storočí. Na určenie jasnosti hviezd zaviedol stupnicu hviezdnych veľkostí používanú doteraz. S presnosťou na desať percent určil vzdialenosť Mesiaca od Zeme; s presnosťou na šesť minút vypočítal dĺžku roka; objavil precesiu - pomalý posun svetového pólu po kružnici, a teda i posun priesečníka ekliptiky so svetovým rovníkom. Mimoriadne významným Hipparchovým príspevkom bolo zavedenie predstavy o pohybe planét po excentrických dráhach: planéty sa podľa neho pohybujú síce po kružniciach, ale stred týchto kružníc je mierne odchýlený od stredu Zeme. Na vysvetlenie jemnejších diferencií v pozorovaných pohyboch planét zaviedol Hipparchos predstavu pohybu planét po doplnkových malých kružniciach - epicykloch, ktorých stredy sa pohybujú okolo Zeme po mierne excentrických veľkých kružniciach - deferentoch. Medzi významných alexandrijských astronómov sa zaraďuje aj Sosigenes, ktorý na príkaz G. Julia Caesara roku 46 pred n. l. vypracoval na základe egyptských astronomických poznatkov nový, juliánsky kalendár. Vyslovil názor, že planéta Merkúr obieha okolo Slnka.
Vyvrcholením alexandrijskej astronómie bolo utvorenie pomerne dokonalej teórie pohybu planét v rámci geocentrickej svetovej sústavy. Podrobný výklad podal Klaudios Ptolemaios (asi 85-166 n. l.) v diele Almagest (pôvodný názov Megalé syntaxis - Veľká stavba, v arabčine Al Magest, v latinčine Almagestum). Toto dielo možno oprávnene pokladať za encyklopédiu celej antickej astronómie. Pozostáva z 13 kníh: prvá kniha rozoberá základy sférickej astronómie a Ptolemaiovu sústavu, druhá rieši problémy sférického trojuholníka vo vzťahu k pólu, tretia rozoberá pohyb Slnka, štvrtá obsahuje základy teórie Mesiaca a Slnka, piata opisuje používanie a konštrukciu astronomických meracích prístrojov: astrolábu, kvadrantu, armilárnej sféry a triquetra, šiesta obsahuje tabuľky Mesiaca a zatmení, siedma a ôsma sa zaoberajú hviezdami, precesiou, Mliečnou cestou, východom a západom Slnka a uvádzajú katalóg 1025 hviezd pre 48 súhvezdí s polohami pre epochu 138,0 n. l., deviata kniha obsahuje výklad poradia sfér planét a pohybu Merkúra, desiata rozoberá pohyb Venuše a Marsu, jedenásta pohyb Jupitera a Saturna s tabuľkami planét, dvanásta kniha vysvetľuje retrográdny pohyb planét a trinásta kniha rozoberá problém ich šírky. Ptolemaios prijal vo svojom diele Aristotelov názor o výsadnom postavení Zeme vo vesmíre, ako aj Hipparchovu predstavu o pohybe planét po epicykloch. Základné tvrdenia Ptolemaiovej geocentrickej svetovej sústavy: 1. Zem je guľa; 2. Zem je v strede nebeskej sféry; 3. Zem nevykonáva nijaký postupný pohyb; 4. všetky nebeské telesá sa pohybujú tak, že ich pozorovaný pohyb možno vysvetliť radom kruhových pohybov; 5. planéty sa pohybujú po epicykloch, ktorých stredy obiehajú okolo Zeme po väčších kružniciach - deferentoch; 6. stredy obežných epicyklov Merkúra a Venuše sa pohybujú vždy v smere Slnka, pričom obehnú okolo Zeme po deferentoch za rovnaký čas ako Slnko; 7. Mars, Jupiter a Saturn vykonajú obeh po svojich epicykloch práve za jeden rok, pričom ich poloha na epicykle je orientovaná vždy tým istým smerom vzhľadom na stred epicyklu, ako je orientovaný smer Slnka od Zeme; 8. dráha Slnka a Mesiaca je vzhľadom na stred Zeme položená excentricky.
Na vysvetlenie všetkých pozorovaných nepravidelností v pohybe planét musel Ptolemaios zaviesť vo svojom systéme až 40 epicyklov (neskôr sa ich počet ešte zvýšil). Tabuľky polôh planét zostavené podľa Ptolemaiovho systému pomerne dobre zodpovedali pozorovaným polohám planét. Ptolemaios pritom nepoznal vzdialenosti planét, ba ani vzájomné vzťahy týchto vzdialeností. Na základe pozorovaní však mohol metódou postupných priblížení odvodiť pomer medzi polomerom epicyklu a deferentu pre jednotlivé planéty. Dostal tak hodnoty: Merkúr 0,376, Venuša 0,720, Mars 0,658, Jupiter 0,172, Saturn 0,103. Tieto údaje spolu so známymi obežnými dobami planét mu umožnili vypočítať polohu planét na oblohe v ľubovoľnom čase. S malými úpravami a spresneniami epicyklov pretrvala Ptolemaiova geocentrická sústava až do 16. storočia.
Predstavy arabských astronómov o vesmíre ovplyvnila najmä Ptolemaiova geocentrická svetová sústava. Komentár k arabskému prekladu Ptolemaiovho Almagestu napísal Tabit Ben Korr (835-901). V tomto období vzniklo v arabskom svete veľa zbierok tabuliek pre astronómov - zídži; z obdobia 8.-15. storočia sa ich zachovalo okolo 100 exemplárov. Porovnaním vlastných, veľmi presných pozorovaní s údajmi Almagestu určil Al-Battání (850-929) pomerne presnú hodnotu precesie (55") a sklonu ekliptiky. Zostavil aj veľmi presné tabuľky pohybu Slnka a Mesiaca. Al-Sufi (903-986) uskutočnil revíziu Hipparchovho katalógu hviezd a na základe nových pozorovaní určil presnejšie zdanlivú jasnosť hviezd. Abul Vefa (940-998) objavil variácie v pohybe Mesiaca. Arabský astronóm z Egypta Ibn Junis (950-1009) zostavil nové tabuľky pohybu planét (Hakemitské tabuľky) na základe dvestoročných arabských pozorovaní. V stredoázijskom Chorasáne určil Abu Ar-Rajchan Al-Birúní (973-1048) novou, originálnou metódou rozmery Zeme, opísal zmeny farby Mesiaca počas jeho zatmení a uplatňoval heliocentrickú myšlienku o rotácii Zeme a o jej obehu okolo Slnka. Tadžický učenec Abu Ali Ibn Síná (Avicenna, 980-1037) hlásal večnosť a nezničiteľnosť hmoty. Ďalší tadžický vedec Omar Chajjám (1048-1123) zreformoval kalendár zavedený roku 1079.
V Európe bola astronomická aktivita v tomto období veľmi nízka. Až po prvých križiackych výpravách v polovici 12. storočia spoznali na západe Ptolemaiovo dielo Megalé syntaxis, a to najmä z prác arabských astronómov. Niektoré astronomické diela preložil z arabčiny do latinčiny Hermann z Dalmácie (12. storočie). Ptolemaiov Almagest preložil v Tolede roku 1175 Gherardo de Cremona (1114-1187); z gréckeho originálu preložil toto dielo do latinčiny už roku 1160 neznámi sicílsky autor, preklad však upadol do zabudnutia a zachoval sa iba preklad až z 15. storočia. Almagest a komentáre k nemu boli hlavným prameňom učebníc astronómie v celom západnom svete. Prvou takou učebnicou bol Tractatus de Sphaera. Napísal ju Angličan Ioannes de Sacrobosco (okolo 1200-1256), ktorý až do svojej smrti prednášal astronómiu na univerzite v Paríži. Toto dielo sa používalo na univerzitách Galileiho čias.
Kopernik podal prvý v histórii v zásade správnu schému slnečnej sústavy, často sa preto pokladá za objaviteľa slnečnej sústavy. Veľmi presne určil aj pomerné vzdialenosti planét, pričom si zvolil za jednotku vzdialenosti dnešnú astronomickú jednotku (stredná vzdialenosť Zeme od Slnka). Kopernikove relatívne vzdialenosti planét od Slnka sa veľmi málo odlišujú od hodnôt modernej astronómie.
Z prírodovedeckého hľadiska mali proti Kopernikovmu učeniu vážne výhrady mnohí poprední vedci, lebo toto učenie bolo v zásadnom rozpore s vtedy uznávanou aristotelovskou fyzikou. Z astronomického hľadiska mal zásadné výhrady proti Kopernikovmu systému vynikajúci dánsky astronóm Tycho Brahe (1546-1601), najlepší pozorovateľ všetkých čias až do objavu ďalekohľadu (presnosť jeho pozičných pozorovaní dosahovala 1'). Svoje pozorovania robil Tycho Brahe najmä z hvezdárne Uranieborg na ostrove Hveen (dnes Ven), ktorú začal budovať roku 1576. Posledné dva roky života pracoval v Prahe. Tycho Brahe odmietal Kopernikov systém preto, že svojimi presnými pozorovaniami nemohol zistiť nijaký náznak zdanlivého paralaktického pohybu hviezdna oblohe, ktorý by sa mal pri pohybe Zeme okolo Slnka prejaviť. Z jeho pozorovaní vyplývalo, že ak by sa Zem skutočne pohybovala, potom zdanlivo nehybné hviezdy by museli by od Zeme až 1000-násobne vzdialenejšie ako Slnko. Takéto veľké vzdialenosti hviezd Tycho Brahe, verný aristotelovskej fyzike, kategoricky odmietal. Utvoril preto nový svetový systém, uverejnený roku 1588, ktorý bol kompromisom medzi Ptolemaiovým geocentrickým systémom a Kopernikovým heliocentrickým systémom: planéty podľa tohto systému obiehajú síce okolo Slnka, ale spolu s ním obiehajú okolo nepohyblivej Zeme, nachádzajúcej sa v strede vesmíru. Svetový systém Tycha Braheho bol určitý čas populárny v Anglicku, čoskoro však stratil svojich prívržencov. Presné pozorovania planét, ktoré Tycho Brahe po sebe zanechal, stali sa pre Keplera východiskovým materiálom na nesporný dôkaz správnosti Kopernikovej heliocentrickej sústavy.
Medzi propagátorov Kopernikovho učenia sa natrvalo zaradil taliansky mních Giordano Bruno (1548-1600), ktorý v porovnaní s Kopernikom navyše správne tvrdil, že ani Slnko nie je stredom vesmíru, ale len jednou hviezdou z nekonečného množstva hviezd, z ktorých mnohé môžu mať aj svoje planetárne sústavy s obývanými svetmi. Bruno uverejnil svoje názory roku 1584, neskôr ho inkvizícia odsúdila ako kacíra a 17. marca 1600 ho upálili na Kvetnom námestí v Ríme.
Z bohatého pozorovacieho materiálu vybral všetky dvojice pozorovaní Marsu, ktoré sa časovo líšili o 687 dní, čo je práve obežná doba Marsu okolo Slnka. Tak dostal pozorovania Marsu na určitom mieste jeho dráhy vždy z dvoch rôznych bodov zemskej dráhy. Preložením priamok cez príslušnú polohu Zeme podľa pozorovaných smerov polohy Marsu dostal priesečník priamok, ktorý zodpovedal skutočnej polohe Marsu v priestore. Na základe veľkého počtu takto určených polôh Kepler dospel k celkom nečakanému poznatku, že Mars sa nepohybuje po kruhovej dráhe, ani po epicykloch, ale po celkom jednoduchej elipse. Keď spracoval pozorovania ešte ďalších planét, objavil základný zákon ich pohybu: Planéty obiehajú okolo Slnka po elipsách a Slnko je v ich spoločnom ohnisku (1. Keplerov zákon). Čoskoro potom objavil aj ďalší zákon pohybu planét: Plochy opísané sprievodičmi planét za rovnaký čas sú rovnaké (2. Keplerov zákon). Objavené zákony pohybu planét uverejnil roku 1609 v diele Astronomia nova. Neskôr objavil ešte jeden zákon pohybu planét: Druhé mocniny obežných dôb planét sú úmerné tretím mocninám veľkých polosí ich dráh (3. Keplerov zákon). Uverejnil ho roku 1619 v diele Harmonices mundi. Objavom zákonov pohybu planét sa potvrdila zásadná správnosť Kopernikovej heliocentrickej sústavy a súčasne sa aj podstatne zjednodušila celá teória pohybu planét. Rozdiel medzi kruhovou a eliptickou dráhou dosahuje maximálne 8' v polohe planéty; prejaviť sa mohol iba vo veľmi presných pozorovaniach, aké získal Tycho Brahe. "Práve týchto osem oblúkových minút zapríčinilo úplný obrat v astronómii," povedal Kepler. Nové astronomické poznatky Kepler opísal v prvej modernej učebnici astronómie Epitome astronomicae Copernicanae libri I-VII (1618-1622), ktorá sa dostala ihneď na index zakázaných kníh. Kepler urobil veľmi cenné práce i v teórii optiky (výpočet optických plôch ďalekohľadu, Keplerov ďalekohľad). Roku 1627 vyšli Keplerove astronomické tabuľky Tabulae Rudolphinae, ktoré sa stali na dlhý čas základom výpočtu dráh planét.
Medzi veľkých obhajcov nového Kopernikovho systému sa zaradil zakladateľ modernej prírodovedy Galileo Galilei (1564-1642). Krátko po objavení ďalekohľadu Hansom Lippersheym (1560-1619) skonštruoval Galilei trojnásobne zväčšujúci ďalekohľad (1609) a neskôr i ďalšie, zväčšujúce tridsaťnásobne (1610). Svojimi ďalekohľadmi veľmi skoro objavil štyri mesiace Jupitera (nový dôkaz, že jestvujú nebeské telesá, ktoré neobiehajú okolo Zeme), fázy Venuše, potvrdzujúce obeh Venuše okolo Slnka (ďalší dôkaz v prospech heliocentrizmu), škvrny na Slnku (dôkaz, že Slnko nepozostáva z dokonale čistého, aristotelovského éteru), pohoria a roviny na Mesiaci, ako aj veľký počet hviezd v Mliečnej ceste (dôkaz, že zdanlivá sféra hviezd je oveľa rozsiahlejšia dokonca aj oproti Kopernikovým predstavám). Svoje objavy uverejnil Galilei už roku 1610 v diele Sidereus nuntius (Hviezdny posol).
objavom a zisteným zákonom pohybu planét okolo Slnka osobitná komisia pápeža Pavla V. heliocentrický názor zavrhla a zakázala. Galileimu súčasne zakázali heliocentrický názor obhajovať. Galilei sa prechodne odmlčal, ale roku 1632 uverejnil dielo Dialogo sopra i due massimi sistemi del mondo, tolamaico e copernicano, v ktorom uviedol presvedčivé argumenty v prospech Kopernikovho heliocentrického systému. Krátko nato ho inkvizícia odsúdila a slávnostnou prísahou postupne donútila potvrdiť, že sa zrieka Kopernikovho "bludného učenia" o pohybe Zeme (1633). Posledné roky života strávil Galilei v domácom väzení v Arcetri pri Florencii, ani tam sa však nevzdal svojej vedeckej práce. Pokračoval v štúdiu zákonov mechaniky (už predtým objavil zákon voľného pádu a sformuloval princíp nezávislosti pohybov); zistil zákony kyvadlového pohybu, šikmého vrhu, sformuloval zákon zotrvačnosti pohybu. Svoje hlavné výsledky uverejnil v Holandsku v diele Discorsi e dimonstrazioni matematiche intorno a due nove scienze attenenti alla mecanica ed i movimenti locali (1638), ktoré obsahovalo základy mechaniky a fyzikálnu obhajobu heliocentrizmu. Na konci života Galilei oslepol; zomrel roku 1642. O rok neskôr sa narodil veľký pokračovateľ jeho diela I. Newton.
Po Tychovi Brahem sa o rozvoj pozorovacej astronómie veľkou mierou zaslúžil poľský astronóm Johannes Hevelius (1611-1687). Podrobne opísal najmä tvary a detaily mesačného povrchu v diele Selenografia (1647). V rokoch 1654-1668 uverejnil súborný prehľad o dovtedajších pozorovaniach komét a vyslovil názor, že kométy sa pohybujú po parabolických dráhach; zostavil katalóg presných polôh 1564 hviezd (vyšiel po jeho smrti roku 1690). Ďalší poľský astronóm Stanislaw Lubieniecki (1623-1675) vydal veľmi podrobný spis o kométach Theatrum Cometicum (1667), v ktorom zhromaždil všetky dostupné údaje o objavoch 415 komét od roku 2312 pred n. l. do roku 1665.
Zásadný význam pre ďalší rozvoj astronómie malo zhotovenie nových výkonných ďalekohľadov a kvalitných meracích prístrojov. Zdokonaľovanie astronomických ďalekohľadov rozhodujúco ovplyvnil objav zákona lomu svetelných lúčov na rozhraní dvoch optických prostredí. Dospel k nemu roku 1937 veľký zástanca Kopernikovho heliocentrického systému René Descartes (1596-1650). Prvý vláknový mikrometer (umiestený v okulárovej časti ďalekohľadu), ktorý umožňoval merať pozície s presnosťou na 1" (dovtedy 1'), zostrojil William Gascoigni (1612-1644). Kyvadlové hodiny s izochrónnym kyvadlom na presné meranie času skonštruoval roku 1657 Christian Huygens (1629-1695). Na základe optických pozorovaní zhotovil Isaac Newton (1643-1727) prvý zrkadlový ďalekohľad Newtonovho typu (1668). Robert Hooke (1635-1703) skonštruoval roku 1674 zrkadlový ďalekohľad nového typu podľa schémy, ktorú navrhol James Gregory (1638-1675) vo svojom spise Optica promota (1661). Dánsky astronóm Olaf Christensen Römer (1644-1710) vynašiel pasážnik (1689). Koncom 17. storočia sa začali zakladať veľké a kvalitne vybavené observatóriá: v Paríži (1667), v Greenwichi (1675), o niečo neskôr v Kodani a v Berlíne.
Otázku, akým zákonom sa riadi príťažlivosť telies, definitívne vyriešil geniálny astronóm a fyzik I. Newton. Objavil tým zákon všeobecnej gravitácie, platný pre všetky telesá vesmíru: Príťažlivá sila medzi dvoma ľubovoľnými telesami je priamo úmerná súčinu ich hmotností a nepriamo úmerná štvorcu vzdialenosti medzi ich hmotnými stredmi. Newton presne matematicky sformuloval aj základné zákony pohybu. Spojením gravitačného zákona so zákonom sily odvodil presné zákony pohybu nebeských telies. Dokázal, že z týchto zákonov vyplývajú aj Keplerove zákony pohybu nebeských telies. Dokázal, že z týchto zákonov vyplývajú aj Keplerov zákony pohybu planét. Ukázal pritom, že telesá môžu obiehať okolo Slnka nielen po elipsách, ale všeobecne po ľubovoľnej kužeľosečke (parabole, hyperbole). Tento záver použil Newton na vysvetlenie pohybu komét: dokázal, že kométy sa pohybujú po dráhach, ktoré sa len málo líšia od paraboly. Newton okrem toho dokázal, že Zem musí byť pri svojich póloch sploštená v dôsledku vlastnej gravitácie a rotácie a že práve týmto javom možno objasniť aj dávno známy efekt precesie.
O rozvoj nebeskej mechaniky sa veľmi zaslúžil vynikajúci anglický astronóm Edmund Halley (1656-1742). Ako prvý vypočítal roku 1705 Newtonovou metódou dráhy 24 komét na základe jestvujúcich, dostatočne presných pozorovaní. Medzi nimi bola i jasná kométa z roku 1682, ktorej návrat úspešne predpovedal na rok 1758 (Halleyho kométa). Už predtým sa potvrdila Newtonova predpoveď o sploštení Zeme, vyplývajúca z jeho gravitačnej teórie. Parížska akadémia vied zorganizovala rozsiahle merania zemepisných súradníc v rokoch 1736-1748 v Peru a v Laponsku. Merania jednoznačne potvrdili, že Zem je na póloch sploštená, a potvrdili tak správnosť Newtonovej gravitačnej teórie.
Vtedy sa už stali predmetom systematických výskumov aj hviezdy. Dosah Newtonovej gravitačnej teórie sa čoskoro prejavil i v tejto oblasti. Roku 1718 objavil E. Halley vlastné pohyby troch hviezd: Síria, Aldebarana a Arktúra. Do konca 178. storočia bolo známych už takmer 100 hviezd so zmeraným vlastným pohybom, ktorý určil Johann Tobias Mayer (1723-1762) a Nevil Maskelyne (1732-1811). Štúdiom vlastných pohybov hviezd sa dôkladne zaoberal Friedrich Wilhelm Herschel (sir William, 1738-1822). Roku 1783 objavil pohyb Slnka medzi hviezdami; roku 1784 vydal katalóg 711 dvojhviezd; roku 1803 zistil, že obidve hviezdy v dvojhviezde Castor zo súhvezdia Blíženci obiehajú okolo spoločného ťažiska po eliptických dráhach podobne ako planéty okolo Slnka. Z pozorovaného pohybu zložiek dvojhviezd sa dala neskôr určiť hmotnosť hviezd na základe tretieho Keplerovho zákona, zovšeobecneného Newtonom.
Roku 1801 objavil Giuzeppe Piazzi (1746-1826) prvú planétku Ceres na obežnej dráhe medzi Marsom a Jupiterom. Čoskoro po ňom objavili tri ďalšie planétky H. W. M. Olbers a Karl Ludwig Harding (1765-1834).
Metódu, ktorou sa dajú získať fotografické snímky na kovové dosky, objavil roku 1839 Francúz Louis Jacques Mandé Daguerre (1789-1851): obraz zachytený optickým systémom na striebornú platňu, na ktorú pôsobili jódové pary, stáva sa trvalo viditeľným pomocou ortuťových pár. Tento vynález - dagerotypia - stal sa základom neskoršej fotografickej techniky. Podmienkou na získanie kvalitného obrazu však bola dokonalá optika. Zdokonalením dagerotypie a konštrukciou bezchybných fotografických objektívov sa zaoberal vo Viedni slovenský fyzik Jozef Maximilián Petzval (1807-1891), narodený v Spišskej Belej. Roku 1840 skonštruoval achromatický trojšošovkový objektív s veľkou svetelnosťou na základe vlastného teoretického výpočtu.
Tento ďalekohľad bol neskôr presunutý na Lickovo observatórium, kde ním dosiahol výborné fotografie hmlovín riaditeľ observatória James Edward Keeler (1857-1899). Common zhotovil roku 1891 ešte väčší, 153 cm reflektor; optické kvality tohto prístroja však zaostali za predchádzajúcim 90 cm reflektorom.
O rok neskôr objavil Edward Emerson Barnard (1857-1923) fotograficky kométu. Roku 1889 J. E. Keeler získal na Lickovom observatóriu veľký počet fotografií rôznych oblastí oblohy s množstvom neznámych, zväčša špirálových hmlovín; na viacerých doskách boli stá takýchto hmlovín a dalo sa odhadnúť, že na celej oblohe je v dosahu 90 cm reflektora Lickovho observatória prinajmenej stotisíc takýchto objektov. Nedozerné možnosti poskytla fotografia na mapovanie oblohy. Už roku 1896 vyšla prvá časť fotografického atlasu Mesiaca, zhotoveného na parížskom observatóriu. Roku 1900 bol uverejnený katalóg presných polôh 454 875 hviezd južnej oblohy Cape Photographic Durchmusterung. Polohy hviezd na observatóriu v Kapskom Meste fotograficky získal anglický astronóm David Gill a na fotografických doskách zmeral holandský astronóm J. C. Kapteyn. Tento katalóg doplnil predchádzajúci katalóg polôh 323 198 hviezd severnej oblohy Bonner Durchmusterung, ktorý zostavil namáhavými vizuálnymi pozorovaniami nemecký astronóm Friedrich Wilhelm August Argelander (1799 až 1875) v rokoch 1855-1862.
Pre astrofyziku mal zásadný význam aj rozvoj fotometrických metód na určovanie jasnosti hviezd. Metódu na vizuálne určenie zdanlivej jasnosti premenných hviezd odvodil F. W. A. Argelander. Presnú definíciu hviezdnych veľkostí zaviedol roku 1856 Norman Robert Pogson (1829-1891). Prvý vizuálny hviezdny fotometer zostrojil roku 1861 Johann Karl Friedrich Zöllner (1834-1882). Presne zmerané zdanlivé jasnosti 4 260 hviezd uverejnil roku 1884 E. Ch. Pickering v katalógu Harvard Photometry. Potsdamer Pkotometrische Durchmusterung, veľmi presný fotometrický katalóg 14 199 hviezd, zostavil v rokoch 1894-1907 Gustaw Müller (1851-1925) a Paul Kempf (1856-1936). Zrevidovaný a doplnený harvardský katalóg E. H. Pickeringa vyšiel roku 1908 s názvom Harvard Revised Photometry; obsahuje zdanlivé jasnosti všetkých hviezd oblohy do 6,5 magnitúdy (9 110 hviezd) a ďalších 36 682 slabších hviezd. Presnú fotografickú metódu určenia jasnosti hviezd meraním hustoty sčernenia obrazov hviezd na negatíve vynašiel riaditeľ observatória v Göttingene Karl Schwarzschild (1873-1916). Jeho katalóg fotografických zdanlivých jasností 3 689 hviezd Göttinger Actinometrie vyšiel roku 1910. Najpresnejšiu fotoelektrickú fotometriu zaviedli pri meraniach jasnosti premenných hviezd roku 1913 v Berlíne Paul Guthnick (1879-1947) a v Tubingene W. F. Meyer a H. Rosenberg. Účinnosť tejto fotoelektrickej metódy sa podstatne zvýšila objavom fotonásobiča roku ĺ940. Na dosiahnutie jednotnej fotometrickej škály zdanlivých jasností hviezd navrhol Frederik H. Seares(1873-1964) používal veľmi presne zmerané magnitúdy hviezd z oblasti severného svetového pólu. Searesov katalóg veľmi presne zmeraných fotografických jasností 617 hviezd do 20. magnitúdy a fotovizuálnych jasností 339 hviezd do 18. magnitúdy z oblasti severného svetového pólu (severná polárna sekvencia, NPS) prijala roku 1922 Medzinárodná astronomická únia za štandardnú fotometrickú škálu. Moderný fotometrický UBV systém zaviedol roku 1953 Harold Lester Johnson(1921-1980) a William Wilson Morgan (nar. 1906) na základe svojich fotoelektrických pozorovaní.
Veľmi účinným teoretickým nástrojom modernej astrofyziky je Hertzsprungov-Russellov diagram, vyjadrujúci vzťah medzi spektrálnym typom a svietivosťou hviezd. Zostrojil ho roku 1913 Henry Norris Russell (1887-1957), vychádzajúc z výsledkov, ktoré dosiahol dánsky astronóm Ejnar Hertzsprung (1873-1967). Už roku 1905 Hertzsprung zistil, že hviezdy spektrálnych typov K a M sa delia na dve veľké skupiny s veľmi odlišnou svietivosťou; preto vyslovil domnienku, že medzi hviezdami treba rozlišovať' "obrov" a "trpaslíkov". H. N. Russell približne v tom čase zistil, že jestvuje výrazná korelácia medzi spektrálnym typom hviezd a ich svietivosťou. Graficky vyjadrenú závislosť medzi spektrom a svietivosťou hviezd zostrojil Hertzsprung roku 1911 pre dve otvorené hviezdokopy (Plejády a Hyády) a Russell roku 1914 pre všetky hviezdy. Z Hertzsprungovho-Russellovho diagramu vyplynulo, že väčšina hviezd tvorí na ňom hlavnú postupnosť - úzky diagonálny pás, kým menšia časť hviezd sa nachádza v širšom horizontálnom páse v oblasti vysokých svietivostí. Už roku 1914 využil Walter Sydney Adams (1876-1956) a Arnold Kohlschütter (1883-1969) rozdiely v spektrách hviezd s vysokou svietivosťou (obrov) a hviezd s nízkou svietivosťou (trpaslíkov) na odvodenie veľmi dôležitej spektroskopickej metódy určenia absolútnej jasnosti, a tým aj vzdialenosti hviezd. Roku 1915 W. S. Adams odfotografoval spektrum Síriovho sprievodcu a dokázal, že je to veľmi malá a hustá hviezda - biely trpaslík. Spresnený Hertzsprungov-Russellov diagram má pre modernú astronómiu rozhodujúci význam pri štúdiu veku a vývoja hviezd.
Stavbu našej hviezdnej sústavy, Galaxie, začali podrobnejšie skúmať už koncom 18. a začiatkom 19. Storočia F. W. Herschel a jeho Syn John Frederick William Herschel (Sir John, 1792-1871). V schéme F. W. Herschela z roku 1784, ešte celkom nepresnej, má Galaxia sploštený tvar a Slnko je v strede celej hviezdnej sústavy. Roku 1847 vyslovil F. G. W. Struve jasne formulovanú predstavu, že hviezdy sa koncentrujú k Mliečnej ceste, ktorou prebieha hlavná rovina celej našej hviezdnej sústavy. Porovnaním svojho teoretického odhadu počtu hviezd pozorovateľných ďalekohľadom so skutočne pozorovaným, oveľa nižším počtom hviezd dospel Struve k záveru, že medzihviezdny priestor nemožno pokladať za absolútne priezračný. Roku 1859 sa prvýkrát zaoberal problémom rotácie celej hviezdnej sústavy Marian Albertovič Kovaľskij (1821-1884). Švédsky astronóm Johann August Hugo Gyldén (1841-1896) objavil roku 1871 zákonitosti v pohyboch hviezd, ktoré by mohli byt dôsledkom rotácie Galaxie, a na základe toho určil smer stredu našej hviezdnej sústavy.
V rokoch 1926-1927 švédsky astronóm Bertil Lindblad (1895-1965) a holandský astronóm Jan Hendrik Oort (nar. 1900) objasnili kinematiku Galaxie odvodením presných matematických vzťahov galaktickej rotácie a potvrdením tejto rotácie na základe pozorovaných vlastných pohybov a radiálnych rýchlostí hviezd. Postupne sa ukázalo, že Slnko so svojou planetárnou sústavou obieha okolo centra Galaxie rýchlosťou 250 km/s a že jeden obeh vykoná za 230 miliónov rokov. Zo zistenej rýchlosti rotácie sa dala prvý raz spoľahlivejšie určiť aj celková hmotnosť Galaxie na približne 150 miliárd hmotností Slnka. Už predtým na základe štatistických výskumov prišli F. H. Seares a Pieter van Rhijn (1886-1960) k záveru, že Galaxia musí mat minimálne 30 miliárd hviezd. Roku 1930 Robert Julius Trumpler (1886-1956) potvrdil medzihviezdnu absorpciu svetla a z pozorovaní odvodil jej veľkosť; dôsledkom tohto objavu bola revízia stelárno štatistických prác o stavbe Galaxie, z ktorej vyplynula pre hmotnosť Galaxie hodnota 150 miliárd hviezd zhodne s výsledkom štúdia galaktickej rotácie. V tom istom roku objavil americký astronóm Clyde William Tombaugh (nar. 1906) poslednú známu planétu slnečnej sústavy Pluto. Roku 1944 Walter Baade (1893-1960) zistil, že naša hviezdna sústava je komplexom zloženým z hviezdnych populácií rôzneho veku a štruktúry; roku 1947 V. A. Ambarcumian objavil skupiny veľmi mladých hviezd, hviezdne asociácie.
Otázka, či je naša Galaxia jedinou hviezdnou sústavou vo vesmíre, ostávala celkom otvorená až do dvadsiatych rokov nášho storočia. V rokoch 1916-1924 sa o tomto probléme rozvinula rozsiahla a ostrá polemika, svedčiaca o rozpornosti pozorovaných údajov. Roku 1920 sa uskutočnila vedecká debata pred americkou Národnou akadémiou vied medzi hlavnými predstaviteľmi dvoch protichodných smerov: Heber Doust Curtis (1872-1942) obhajoval názor o existencii mnohých galaxií ("vesmírnych ostrovov"), H. Shapley bol zástancom (jedným z posledných) názoru o výnimočnosti a ojedinelosti našej hviezdnej sústavy. Otázka sa definitívne vyriešila v rokoch 1924-1925, keď Edwin Powell Hubble (1889-1953) pomocou 2,5 m ďalekohľadu observatória na Mount Wilsone (postaveného roku 1918) rozložil na jednotlivé hviezdy okrajové časti niektorých špirálových hmlovín a tak dokázal ich hviezdny charakter. Rozsiahly výskum vzdialených hviezdnych sústav umožnil potom čoskoro vytvoriť prvú klasifikáciu galaxií (Hubble, 1925), ktorá sa v podstate používa dosiaľ: eliptické, špirálové, šošovkovité a nepravidelné galaxie. Roku 1929 prišiel Hubble na jeden z najväčších objavov astronómie nášho storočia - na rozpínanie vesmíru, ku ktorému dospel porovnaním vzdialeností galaxií s ich radiálnymi rýchlosťami, odvodenými z pozorovaného červeného posunu ich spektrálnych čiar. Radiálnu rýchlosť zmeral Vesto Melvin Slipher (1875-1969) prvýkrát roku 1912 pri galaxii M 31 a neskôr i pri viacerých ďalších. Hubble sa pri svojom objave opieral o merania Sliphera a Miltona Humasona (1891-1972). Objavom guľových hviezdokôp v galaxiách roku 1934 dokázal Hubble podobnosť medzi špirálovými galaxiami a našou hviezdnou sústavou. Spektrálnym výskumnom galaxií sa zaoberal najmä Carl Keenan Seyfert (1911-1960), ktorý roku 1943 objavil galaxie (pomenované po ňom) s búrlivými pohybmi plynových más v ich jadrových oblastiach; boli to prvé objavené galaxie s aktívnymi jadrami.
V určovaní presných vzdialeností galaxií sa dosiahol podstatný pokrok pozorovaniami na novopostavenom 5 m ďalekohľade observatória na Mount Palomare (uvedený do činnosti roku 1948). Roku 1952 W. Baade zistil, že jestvujú dva druhy premenných hviezd cefeíd, ktoré sa používali ako základ fotometrického určovania vzdialenosti galaxií. Tento objav vyvolal revíziu škály mimogalaktických vzdialeností, a tým aj spresnenie Hubblovej konštanty, vyjadrujúcej rýchlosť rozpínania vesmíru.
ktorý ich navyše dal do súvisu s objavenou expanziou vesmíru a dospel k záveru o horúcom, superhustom začiatku vývoja nášho vesmíru. Teóriu začiatku vývoja vesmíru mohutnou explóziou - big bangom - teoreticky dôkladne rozpracoval roku 1948 George Anthony Gamow (1904-1968). Náš vesmír sa podľa tejto teórie, potvrdzovanej novšími objavmi, začal vyvíjať približne pred 15 miliardami rokov.
Moderná astronómia vďačí za mnohé nové objavy a poznatky rádioastronómii. Rádiové žiarenie prichádzajúce z vesmíru objavil roku 1931 Karl Guthe Jansky (1905-1950). Už roku 1936 si zhotovil rádioinžinier a zanietený astronóm amatér Grote Reber (nar. 1911) prvý rádiový ďalekohľad s pohyblivou anténou priemeru 9,5 metra, pracujúci na vlne 60 cm. Po niekoľkoročných pozorovaniach sa mu podarilo zostrojiť prvú rádiovú mapu Galaxie na vlnovej dĺžke 1,87 m (1940-1942).
Intenzívny rádioastronomický výskum v uplynulých desaťročiach podmienila konštrukcia veľkých rádiových ďalekohľadov, rádiových interferometrov a rádiová metóda apertúrovej syntézy na veľkých vzdialenostiach, ktorá umožňuje rádiové pozorovania s vysokou rozlišovacou schopnosťou. Začiatkom šesťdesiatych rokov boli zostavené prvé veľké katalógy rádiových zdrojov, medzi nimi aj známy katalóg 3C (tretí katalóg rádiového observatória v Cambridgei). Ukázalo sa, že najväčšiu časť rádiových zdrojov tvoria mimogalaktické objekty; v súčasnosti je ich známych vyše 10 000.
roku 1968 J. W. Wilson a A. H. Berret žiarenie OH. infračervených hviezd. Pre kozmológiu má mimoriadny význam objav reliktového žiarenia, ktorý dosiahli roku 1965 rádiovými pozorovaniami Arno Penzias (nar. 1933) a Robert Woodrow Wilson (nar. 1936). Jestvovanie reliktového žiarenia s pozorovanou teplotou 3 K sa všeobecne pokladá za najsilnejší argument v prospech nestacionárnych modelov vesmíru so začiatočných big bangom.
Vo všetkých týchto oblastiach astronómie majú čoraz významnejšiu úlohu pozorovania za hranicami zemskej atmosféry pomocou prístrojov na umelých družiciach Zeme, ako napríklad HST (Hubblov vesmírny ďalekohľad). Práve tomuto kozmickému výskumu vďačíme aj za mnohé zásadné objavy vo výskume slnečnej sústavy (podrobný prieskum povrchu nášho Mesiaca sondami i ľudskými posádkami, výskum povrchu planét a ich mesiacov, objav sopečnej činnosti na mesiacoch Jupitera, prstence Urána a Jupitera atď.).
Komentáre
Prehľad komentárov
台灣彩券:今彩539
今彩539是一種樂透型遊戲,您必須從01~39的號碼中任選5個號碼進行投注。開獎時,開獎單位將隨機開出五個號碼,這一組號碼就是該期今彩539的中獎號碼,也稱為「獎號」。您的五個選號中,如有二個以上(含二個號碼)對中當期開出之五個號碼,即為中獎,並可依規定兌領獎金。
各獎項的中獎方式如下表:
獎項 中獎方式 中獎方式圖示
頭獎 與當期五個中獎號碼完全相同者
貳獎 對中當期獎號之其中任四碼
參獎 對中當期獎號之其中任三碼
肆獎 對中當期獎號之其中任二碼
頭獎中獎率約1/58萬,總中獎率約1/9
獎金分配方式
今彩539所有獎項皆為固定獎項,各獎項金額如下:
獎項 頭獎 貳獎 參獎 肆獎
單注獎金 $8,000,000 $20,000 $300 $50
頭獎至肆獎皆採固定獎金之方式分配之,惟如頭獎中獎注數過多,致使頭獎總額超過新臺幣2,400萬元時,頭獎獎額之獎金分配方式將改為均分制,由所有頭獎中獎人依其中獎注數均分新臺幣2,400萬元〈計算至元為止,元以下無條件捨去。該捨去部分所產生之款項將視為逾期未兌領獎金,全數歸入公益彩券盈餘〉。
投注方式及進階玩法
您可以利用以下三種方式投注今彩539:
一、使用選號單進行投注:
每張今彩539最多可劃記6組選號,每個選號區都設有39個號碼(01~39),您可以依照自己的喜好,自由選用以下幾種不同的方式填寫選號單,進行投注。
* 注意,在同一張選號單上,各選號區可分別採用不同的投注方式。
選號單之正確劃記方式有三種,塗滿 、打叉或打勾,但請勿超過格線。填寫步驟如下:
1.劃記選號
A.自行選號
在選號區中,自行從01~39的號碼中填選5個號碼進行投注。
B.全部快選
在選號區中,劃記「快選」,投注機將隨機產生一組5個號碼。
C.部分快選
您也可以在選號區中選擇1~4個號碼,並劃記「快選」,投注機將隨機為你選出剩下的號碼,產生一組5個號碼。 以下圖為例,如果您只選擇3、16、18、37 等四個號碼,並劃記「快選」,剩下一個號碼將由投注機隨機快選產生。
D.系統組合
您可以在選號區中選擇6~16個號碼進行投注,系統將就選號單上的選號排列出所有可能的號碼組合。
例如您選擇用1、7、29、30、35、39等六個號碼進行投注,
則投注機所排列出的所有號碼組合將為:
第一注:1、7、29、30、35
第二注:1、7、29、30、39
第三注:1、7、29、35、39
第四注:1、7、30、35、39
第五注:1、29、30、35、39
第六注:7、29、30、35、39
系統組合所產生的總注數和總投注金額將因您所選擇的號碼數量而異。請參見下表:
選號數 總注數 總投注金額
6 6 300
7 21 1,050
8 56 2,800
9 126 6,300
10 252 12,600
11 462 23,100
選號數 總注數 總投注金額
12 792 39,600
13 1287 64,350
14 2002 100,100
15 3003 150,150
16 4368 218,400
- - -
E.系統配號
您可以在選號區中選擇4個號碼進行投注,系統將就您的選號和剩下的35個號碼,自動進行配對,組合出35注選號。 如果您選擇用1、2、3、4等四個號碼進行投注,
則投注機所排列出的所有號碼組合將為:
第一注:1、2、3、4、5
第二注:1、2、3、4、6
第三注:1、2、3、4、7
:
:
第三十四注:1、2、3、4、38
第三十五注:1、2、3、4、39
* 注意,每次系統配號將固定產生35注,投注金額固定為新臺幣1,750元。
2.劃記投注期數
您可以選擇就您的投注內容連續投注2~24期(含當期),您的投注號碼在您所選擇的期數內皆可對獎,惟在多期投注期間不得中途要求退/換彩券;如您在多期投注期間內對中任一期的獎項,可直接至任一投注站或中國信託商業銀行(股)公司指定兌獎處兌獎,不需等到最後一期開獎結束。兌獎時,投注站或中國信託商業銀行(股)公司指定兌獎處將回收您的彩券,並同時列印一張「交換票」給您,供您在剩餘的有效期數內對獎。
二、口頭投注
您也可以口頭告知電腦型彩券經銷商您要選的號碼、投注方式、投注期數等投注內容,並透過經銷商操作投注機,直接進行投注。
三、智慧型手機電子選號單(QR Code)投注
如果您的智慧型手機為iOS或Android之作業系統,您可先下載「台灣彩券」APP,並利用APP中的「我要選號」功能,填寫投注內容。每張電子選號單皆將產生一個QR code,至投注站掃描該QR Code,即可自動印出彩券,付費後即完成交易。
預購服務
本遊戲提供預購服務,您可至投注站預先購買當期起算24期內的任一期。
預購方式以告知投注站人員或智慧型手機電子選號單(QR Code)投注為之,故選號單不另提供預購投注選項。
售價
今彩539每注售價為新臺幣50元(五個號碼所形成的一組選號稱為一注)。
如投注多期,則總投注金額為原投注金額乘以投注期數之總和。
券面資訊
注意事項:
1. 彩券銷售後如遇有加開期數之情況,預購及多期投注之期數將順延。若彩券上的資料和電腦紀錄的資料不同,以電腦紀錄資料為準。
2. 請您於收受電腦型彩券時,確認印製於彩券上的投注內容(包含遊戲名稱、開獎日期、期別、選號、總金額等),若不符合您的投注內容,您可於票面資訊上印製之銷售時間10分鐘內且未逾當期(多期投注之交易,以所購買之第一期為準)銷售截止前,向售出該張彩券之投注站要求退/換彩券。
Athletic coach resume template
(Buy Essay nbo, 8. 8. 2023 6:40)
Athletic coach resume template https://speedypaper-discount-code.blog-kids.com/20903641/score-your-educational-triumph-with-speedypaper-discount-code
kéo baccarat là gì
(Angelargut, 7. 8. 2023 19:04)
Kéo baccarat là một biến thể hấp dẫn của trò chơi bài baccarat tại sòng bạc trực tuyến 911WIN. Được biết đến với cách chơi thú vị và cơ hội giành chiến thắng cao, kéo baccarat đã trở thành một trong những trò chơi được người chơi yêu thích tại 911WIN Casino. Hãy cùng khám phá về trò chơi này và những điểm thu hút tại 911WIN Casino.
Kéo baccarat là gì?
Kéo baccarat là một biến thể độc đáo của bài baccarat truyền thống. Trong kéo baccarat, người chơi sẽ đối đầu với nhà cái và cùng nhau tạo thành một bộ bài gồm hai lá. Mục tiêu của trò chơi là dự đoán bộ bài nào sẽ có điểm số cao hơn. Bộ bài gồm 2 lá, và điểm số của bài được tính bằng tổng số điểm của hai lá bài. Điểm số cao nhất là 9 và bộ bài gần nhất với số 9 sẽ là người chiến thắng.
Tại sao kéo baccarat thu hút tại 911WIN Casino?
Cách chơi đơn giản: Kéo baccarat có cách chơi đơn giản và dễ hiểu, phù hợp với cả người chơi mới bắt đầu. Bạn không cần phải có kỹ năng đặc biệt để tham gia, mà chỉ cần dự đoán đúng bộ bài có điểm số cao hơn.
Tính cạnh tranh và hấp dẫn: Trò chơi kéo baccarat tại 911WIN Casino mang đến sự cạnh tranh và hấp dẫn. Bạn sẽ đối đầu trực tiếp với nhà cái, tạo cảm giác thú vị và căng thẳng trong từng ván bài.
Cơ hội giành chiến thắng cao: Kéo baccarat mang lại cơ hội giành chiến thắng cao cho người chơi. Bạn có thể dễ dàng đoán được bộ bài gần với số 9 và từ đó giành phần thưởng hấp dẫn.
Trải nghiệm chân thực: Kéo baccarat tại 911WIN Casino được thiết kế với đồ họa chất lượng và âm thanh sống động, mang đến trải nghiệm chơi bài tương tự như tại sòng bạc truyền thống. Điều này tạo ra sự hứng thú và mãn nhãn cho người chơi.
Tóm lại, kéo baccarat là một biến thể thú vị của trò chơi bài baccarat tại 911WIN Casino. Với cách chơi đơn giản, tính cạnh tranh và hấp dẫn, cơ hội giành chiến thắng cao, cùng với trải nghiệm chân thực, không khó hiểu khi kéo baccarat trở thành lựa chọn phổ biến của người chơi tại 911WIN Casino. Hãy tham gia ngay để khám phá và tận hưởng niềm vui chơi kéo baccarat cùng 911WIN Casino!
bài baccarat là gì
(Angelargut, 7. 8. 2023 17:18)
Bài viết: Bài baccarat là gì và tại sao nó hấp dẫn tại 911WIN Casino?
Bài baccarat là một trò chơi đánh bài phổ biến và thu hút đông đảo người chơi tại sòng bạc trực tuyến 911WIN. Với tính đơn giản, hấp dẫn và cơ hội giành chiến thắng cao, bài baccarat đã trở thành một trong những trò chơi ưa thích của những người yêu thích sòng bạc trực tuyến. Hãy cùng tìm hiểu về trò chơi này và vì sao nó được ưa chuộng tại 911WIN Casino.
Baccarat là gì?
Baccarat là một trò chơi đánh bài dựa trên may mắn, phổ biến trong các sòng bạc trên toàn thế giới. Người chơi tham gia bài baccarat thông qua việc đặt cược vào một trong ba tùy chọn: người chơi thắng, người chơi thua hoặc hai bên hòa nhau. Trò chơi này không yêu cầu người chơi có kỹ năng đặc biệt, mà chủ yếu là dựa vào sự may mắn và cảm giác.
Tại sao bài baccarat hấp dẫn tại 911WIN Casino?
911WIN Casino cung cấp trải nghiệm chơi bài baccarat tuyệt vời với những ưu điểm hấp dẫn dưới đây:
Đa dạng biến thể: Tại 911WIN Casino, bạn sẽ được tham gia vào nhiều biến thể bài baccarat khác nhau. Bạn có thể lựa chọn chơi phiên bản cổ điển, hoặc thử sức với các phiên bản mới hơn như Mini Baccarat hoặc Baccarat Squeeze. Điều này giúp bạn trải nghiệm sự đa dạng và hứng thú trong quá trình chơi.
Chất lượng đồ họa và âm thanh: 911WIN Casino đảm bảo mang đến trải nghiệm chơi bài baccarat trực tuyến chân thực và sống động nhất. Đồ họa tuyệt đẹp và âm thanh chân thực khiến bạn cảm giác như đang chơi tại sòng bạc truyền thống, từ đó nâng cao thú vị và hứng thú khi tham gia.
Cơ hội thắng lớn: Bài baccarat tại 911WIN Casino mang đến cơ hội giành chiến thắng lớn. Dự đoán đúng kết quả của ván bài có thể mang về cho bạn những phần thưởng hấp dẫn và giá trị.
Hỗ trợ khách hàng chuyên nghiệp: Nếu bạn gặp bất kỳ khó khăn hoặc có câu hỏi về trò chơi, đội ngũ hỗ trợ khách hàng 24/7 của 911WIN Casino sẽ luôn sẵn sàng giúp bạn. Họ tận tâm và chuyên nghiệp trong việc giải đáp mọi thắc mắc, đảm bảo bạn có trải nghiệm chơi bài baccarat suôn sẻ và dễ dàng.
GPT image
(Clarkton, 7. 8. 2023 17:02)
GPT-Image: Exploring the Intersection of AI and Visual Art with Beautiful Portraits of Women
Introduction
Artificial Intelligence (AI) has made significant strides in the field of computer vision, enabling machines to understand and interpret visual data. Among these advancements, GPT-Image stands out as a remarkable model that merges language understanding with image generation capabilities. In this article, we explore the fascinating world of GPT-Image and its ability to create stunning portraits of beautiful women.
The Evolution of AI in Computer Vision
The history of AI in computer vision dates back to the 1960s when researchers first began experimenting with image recognition algorithms. Over the decades, AI models evolved, becoming more sophisticated and capable of recognizing objects and patterns in images. GPT-3, a language model developed by OpenAI, achieved groundbreaking results in natural language processing, leading to its applications in various domains.
The Emergence of GPT-Image
With the success of GPT-3, AI researchers sought to combine the power of language models with computer vision. The result was the creation of GPT-Image, an AI model capable of generating high-quality images from textual descriptions. By understanding the semantics of the input text, GPT-Image can visualize and produce detailed images that match the given description.
The Art of GPT-Image Portraits
One of the most captivating aspects of GPT-Image is its ability to create portraits of women that are both realistic and aesthetically pleasing. Through its training on vast datasets of portrait images, the model has learned to capture the intricacies of human features, expressions, and emotions. Whether it's a serene smile, a playful glance, or a contemplative pose, GPT-Image excels at translating textual cues into visually stunning renditions.
baccarat là gì
(Clarkton, 6. 8. 2023 18:30)
Bài viết: Tại sao nên chọn 911WIN Casino Online?
Sòng bạc trực tuyến 911WIN đã không ngừng phát triển và trở thành một trong những sòng bạc trực tuyến uy tín và phổ biến nhất trên thị trường. Điều gì đã khiến 911WIN Casino trở thành điểm đến lý tưởng của đông đảo người chơi? Chúng ta hãy cùng tìm hiểu về những giá trị thương hiệu của sòng bạc này.
Giá trị thương hiệu và đáng tin cậy
911WIN Casino đã hoạt động trong nhiều năm, đem đến cho người chơi sự ổn định và đáng tin cậy. Sử dụng công nghệ mã hóa mạng tiên tiến, 911WIN đảm bảo rằng thông tin cá nhân của tất cả các thành viên được bảo vệ một cách tuyệt đối, ngăn chặn bất kỳ nguy cơ rò rỉ thông tin cá nhân. Điều này đặc biệt quan trọng trong thời đại số, khi mà hoạt động mạng bất hợp pháp ngày càng gia tăng. Chọn 911WIN Casino là lựa chọn thông minh, bảo vệ thông tin cá nhân của bạn và tham gia vào cuộc chiến chống lại các hoạt động mạng không đáng tin cậy.
Hỗ trợ khách hàng 24/7
Một trong những điểm đáng chú ý của 911WIN Casino là dịch vụ hỗ trợ khách hàng 24/7. Không chỉ trong ngày thường, mà còn kể cả vào ngày lễ hay dịp Tết, đội ngũ hỗ trợ của 911WIN luôn sẵn sàng hỗ trợ bạn khi bạn cần giải quyết bất kỳ vấn đề gì. Sự nhiệt tình và chuyên nghiệp của đội ngũ hỗ trợ sẽ giúp bạn có trải nghiệm chơi game trực tuyến mượt mà và không gặp rắc rối.
Đảm bảo rút tiền an toàn
911WIN Casino cam kết rằng việc rút tiền sẽ được thực hiện một cách nhanh chóng và an toàn nhất. Quản lý độc lập đảm bảo mức độ minh bạch và công bằng trong các giao dịch, còn hệ thống quản lý an toàn nghiêm ngặt giúp bảo vệ dữ liệu cá nhân và tài khoản của bạn. Bạn có thể hoàn toàn yên tâm khi chơi tại 911WIN Casino, vì mọi thông tin cá nhân của bạn đều được bảo vệ một cách tốt nhất.
Số lượng trò chơi đa dạng
911WIN Casino cung cấp một bộ sưu tập trò chơi đa dạng và đầy đủ, giúp bạn đắm mình vào thế giới trò chơi phong phú. Bạn có thể tận hưởng những trò chơi kinh điển như baccarat, blackjack, poker, hay thử vận may với các trò chơi máy slot hấp dẫn. Không chỉ vậy, sòng bạc này còn cung cấp những trò chơi mới và hấp dẫn liên tục, giúp bạn luôn có trải nghiệm mới mẻ và thú vị mỗi khi ghé thăm.
Tóm lại, 911WIN Casino là một sòng bạc trực tuyến đáng tin cậy và uy tín, mang đến những giá trị thương hiệu đáng kể. Với sự bảo mật thông tin, dịch vụ hỗ trợ tận tâm, quy trình rút tiền an toàn, và bộ sưu tập trò chơi đa dạng, 911WIN Casino xứng đáng là lựa chọn hàng đầu cho người chơi yêu thích sòng bạc trực tuyến. Hãy tham gia ngay và trải nghiệm những khoảnh khắc giải trí tuyệt vời cùng 911WIN Casino!
Product Reviews
(Product_swkn, 6. 8. 2023 13:06)
Trustworthy Product Reviews From Consumers
baccarat la gì
(Clarkton, 6. 8. 2023 5:30)
baccarat la gì
Bài viết: Tại sao nên chọn 911WIN Casino trực tuyến?
Sòng bạc trực tuyến 911WIN đã không ngừng phát triển và trở thành một trong những sòng bạc trực tuyến uy tín và phổ biến nhất trên thị trường. Điều gì đã khiến 911WIN Casino trở thành điểm đến lý tưởng của đông đảo người chơi? Chúng ta hãy cùng tìm hiểu về những giá trị thương hiệu của sòng bạc này.
Giá trị thương hiệu và đáng tin cậy
911WIN Casino đã hoạt động trong nhiều năm, đem đến cho người chơi sự ổn định và đáng tin cậy. Sử dụng công nghệ mã hóa mạng tiên tiến, 911WIN đảm bảo rằng thông tin cá nhân của tất cả các thành viên được bảo vệ một cách tuyệt đối, ngăn chặn bất kỳ nguy cơ rò rỉ thông tin cá nhân. Điều này đặc biệt quan trọng trong thời đại số, khi mà hoạt động mạng bất hợp pháp ngày càng gia tăng. Chọn 911WIN Casino là lựa chọn thông minh, bảo vệ thông tin cá nhân của bạn và tham gia vào cuộc chiến chống lại các hoạt động mạng không đáng tin cậy.
Hỗ trợ khách hàng 24/7
Một trong những điểm đáng chú ý của 911WIN Casino là dịch vụ hỗ trợ khách hàng 24/7. Không chỉ trong ngày thường, mà còn kể cả vào ngày lễ hay dịp Tết, đội ngũ hỗ trợ của 911WIN luôn sẵn sàng hỗ trợ bạn khi bạn cần giải quyết bất kỳ vấn đề gì. Sự nhiệt tình và chuyên nghiệp của đội ngũ hỗ trợ sẽ giúp bạn có trải nghiệm chơi game trực tuyến mượt mà và không gặp rắc rối.
Đảm bảo rút tiền an toàn
911WIN Casino cam kết rằng việc rút tiền sẽ được thực hiện một cách nhanh chóng và an toàn nhất. Quản lý độc lập đảm bảo mức độ minh bạch và công bằng trong các giao dịch, còn hệ thống quản lý an toàn nghiêm ngặt giúp bảo vệ dữ liệu cá nhân và tài khoản của bạn. Bạn có thể hoàn toàn yên tâm khi chơi tại 911WIN Casino, vì mọi thông tin cá nhân của bạn đều được bảo vệ một cách tốt nhất.
Số lượng trò chơi đa dạng
911WIN Casino cung cấp một bộ sưu tập trò chơi đa dạng và đầy đủ, giúp bạn đắm mình vào thế giới trò chơi phong phú. Bạn có thể tận hưởng những trò chơi kinh điển như baccarat, blackjack, poker, hay thử vận may với các trò chơi máy slot hấp dẫn. Không chỉ vậy, sòng bạc này còn cung cấp những trò chơi mới và hấp dẫn liên tục, giúp bạn luôn có trải nghiệm mới mẻ và thú vị mỗi khi ghé thăm.
Admission editor site gb
(Buy Essay sla, 5. 8. 2023 6:12)
Admission editor site gb https://speedypaper-discount-code.digitollblog.com/20762014/score-your-scholastic-triumph-with-speedypaper-discount-code
Technology and AI news
(Technology_wisr, 2. 8. 2023 18:39)
AI-Powered Technologies: Benefits and Challenges
israel wedding photographer
(Williamlog, 2. 8. 2023 13:37)
"Daniel Notcake: A Visionary Israel Photographer capturing life's moments in Tel Aviv. His lens paints vibrant tales of the city's essence." https://write.as/dnotcake/capture-the-magic-of-your-special-day-with-our-exceptional-wedding-photography
"Discover the enchanting artistry of Daniel Notcake, a renowned photographer in Jerusalem, whose lens captures the city's rich history and modern charm." https://orcid.org/0009-0006-6682-6122
"Meet Daniel Notcake, the mastermind behind captivating imagery as an Israel photographer. Explore his portfolio of mesmerizing shots from across the country." https://allmylinks.com/dnotcake
"Tel Aviv's treasure, Daniel Notcake, weaves photographic magic with every click. His passion and talent make him a sought-after photographer in Israel." https://www.babelcube.com/user/daniel-notcake
"Step into the world of photography through Daniel Notcake's lens, an artist who skillfully portrays Israel's diverse landscapes and cultural tapestry." https://codeberg.org/dnotcake
photographer jerusalem
(Jamesjuice, 2. 8. 2023 13:35)
Daniel Notcake: Capturing Israel's Soul through the Lens. An acclaimed photographer based in Tel Aviv, Daniel's lens portrays the vibrant essence of Israel's landscapes, culture, and people. #IsraelPhotographer https://wakelet.com/@DanielNotcake
Discover Israel's Hidden Gems with Daniel Notcake's Artistry. An exceptional photographer hailing from Jerusalem, Daniel unveils the country's beauty through his lens, showcasing its rich history and breathtaking scenery. #PhotographerInIsrael https://www.babelcube.com/user/daniel-notcake
Tel Aviv's Finest: Meet Daniel Notcake, the Maestro of Photography. With an artistic eye and a deep love for his city, Daniel's photography encapsulates the dynamic spirit of Tel Aviv, leaving viewers spellbound. #PhotographerTelAviv https://rosalind.info/users/dnotcake/
Unraveling Jerusalem's Mystique: Daniel Notcake's Photographic Journey. A master storyteller through images, Daniel's photography unravels the enigmatic allure of Jerusalem, taking us on a visual odyssey through time. #PhotographerJerusalem https://www.thingiverse.com/dnotcake/likes
Beyond the Lens: Daniel Notcake's Impactful Israel Photography. As an Israel-based photographer, Daniel's unique ability to capture emotions and experiences in his photographs has earned him widespread recognition. #PhotographerInIsrael #IsraelPhotographer https://ioby.org/users/dnotcake711067
nhà cái uy tín
(Angelargut, 2. 8. 2023 3:25)
Nhà cái ST666 là một trong những nhà cái cá cược trực tuyến phổ biến và đáng tin cậy tại Việt Nam. Với nhiều năm kinh nghiệm hoạt động trong lĩnh vực giải trí trực tuyến, ST666 đã và đang khẳng định vị thế của mình trong cộng đồng người chơi.
ST666 cung cấp một loạt các dịch vụ giải trí đa dạng, bao gồm casino trực tuyến, cá độ thể thao, game bài, slot game và nhiều trò chơi hấp dẫn khác. Nhờ vào sự đa dạng và phong phú của các trò chơi, người chơi có nhiều sự lựa chọn để thỏa sức giải trí và đánh bạc trực tuyến.
Một trong những ưu điểm nổi bật của ST666 là hệ thống bảo mật và an ninh vượt trội. Các giao dịch và thông tin cá nhân của người chơi được bảo vệ chặt chẽ bằng công nghệ mã hóa cao cấp, đảm bảo tính bảo mật tuyệt đối cho mỗi người chơi. Điều này giúp người chơi yên tâm và tin tưởng vào sự công bằng và minh bạch của nhà cái.
Bên cạnh đó, ST666 còn chú trọng đến dịch vụ khách hàng chất lượng. Đội ngũ hỗ trợ khách hàng của nhà cái luôn sẵn sàng giải đáp mọi thắc mắc và hỗ trợ người chơi trong suốt quá trình chơi game. Không chỉ có trên website, ST666 còn hỗ trợ qua các kênh liên lạc như chat trực tuyến, điện thoại và email, giúp người chơi dễ dàng tiếp cận và giải quyết vấn đề một cách nhanh chóng.
Đặc biệt, việc tham gia và trải nghiệm tại nhà cái ST666 được thực hiện dễ dàng và tiện lợi. Người chơi có thể tham gia từ bất kỳ thiết bị nào có kết nối internet, bao gồm cả máy tính, điện thoại di động và máy tính bảng. Giao diện của ST666 được thiết kế đơn giản và dễ sử dụng, giúp người chơi dễ dàng tìm hiểu và điều hướng trên trang web một cách thuận tiện.
Ngoài ra, ST666 còn có chính sách khuyến mãi và ưu đãi hấp dẫn cho người chơi. Các chương trình khuyến mãi thường xuyên được tổ chức, bao gồm các khoản tiền thưởng, quà tặng và giải thưởng hấp dẫn. Điều này giúp người chơi có thêm cơ hội giành lợi nhuận và trải nghiệm những trò chơi mới mẻ.
Tóm lại, ST666 là một nhà cái uy tín và đáng tin cậy, mang đến cho người chơi trải nghiệm giải trí tuyệt vời và cơ hội tham gia đánh bạc trực tuyến một cách an toàn và hấp dẫn. Với các dịch vụ chất lượng và các trò chơi đa dạng, ST666 hứa hẹn là một điểm đến lý tưởng cho những ai yêu thích giải trí và muốn thử vận may trong các trò chơi đánh bạc trực tuyến.
nhà cái uy tín
(Angelargut, 1. 8. 2023 1:29)
Nhà cái ST666 là một trong những nhà cái cá cược trực tuyến phổ biến và đáng tin cậy tại Việt Nam. Với nhiều năm kinh nghiệm hoạt động trong lĩnh vực giải trí trực tuyến, ST666 đã và đang khẳng định vị thế của mình trong cộng đồng người chơi.
ST666 cung cấp một loạt các dịch vụ giải trí đa dạng, bao gồm casino trực tuyến, cá độ thể thao, game bài, slot game và nhiều trò chơi hấp dẫn khác. Nhờ vào sự đa dạng và phong phú của các trò chơi, người chơi có nhiều sự lựa chọn để thỏa sức giải trí và đánh bạc trực tuyến.
Một trong những ưu điểm nổi bật của ST666 là hệ thống bảo mật và an ninh vượt trội. Các giao dịch và thông tin cá nhân của người chơi được bảo vệ chặt chẽ bằng công nghệ mã hóa cao cấp, đảm bảo tính bảo mật tuyệt đối cho mỗi người chơi. Điều này giúp người chơi yên tâm và tin tưởng vào sự công bằng và minh bạch của nhà cái.
Bên cạnh đó, ST666 còn chú trọng đến dịch vụ khách hàng chất lượng. Đội ngũ hỗ trợ khách hàng của nhà cái luôn sẵn sàng giải đáp mọi thắc mắc và hỗ trợ người chơi trong suốt quá trình chơi game. Không chỉ có trên website, ST666 còn hỗ trợ qua các kênh liên lạc như chat trực tuyến, điện thoại và email, giúp người chơi dễ dàng tiếp cận và giải quyết vấn đề một cách nhanh chóng.
Đặc biệt, việc tham gia và trải nghiệm tại nhà cái ST666 được thực hiện dễ dàng và tiện lợi. Người chơi có thể tham gia từ bất kỳ thiết bị nào có kết nối internet, bao gồm cả máy tính, điện thoại di động và máy tính bảng. Giao diện của ST666 được thiết kế đơn giản và dễ sử dụng, giúp người chơi dễ dàng tìm hiểu và điều hướng trên trang web một cách thuận tiện.
Ngoài ra, ST666 còn có chính sách khuyến mãi và ưu đãi hấp dẫn cho người chơi. Các chương trình khuyến mãi thường xuyên được tổ chức, bao gồm các khoản tiền thưởng, quà tặng và giải thưởng hấp dẫn. Điều này giúp người chơi có thêm cơ hội giành lợi nhuận và trải nghiệm những trò chơi mới mẻ.
Tóm lại, ST666 là một nhà cái uy tín và đáng tin cậy, mang đến cho người chơi trải nghiệm giải trí tuyệt vời và cơ hội tham gia đánh bạc trực tuyến một cách an toàn và hấp dẫn. Với các dịch vụ chất lượng và các trò chơi đa dạng, ST666 hứa hẹn là một điểm đến lý tưởng cho những ai yêu thích giải trí và muốn thử vận may trong các trò chơi đánh bạc trực tuyến.
kamagra 100 mg oral jelly viagra and Cialis together
(cipillsvi.com, 30. 7. 2023 6:10)What will a urologist do for enlarged prostate? https://cipillsvi.com/ is Cialis Generic
Neural-network-woman
(Angelargut, 29. 7. 2023 14:59)
In the coming decades, the integration of artificial intelligence and biotechnology is poised to bring about a revolution in the creation of stunning women through cutting-edge DNA technologies, artificial insemination, and cloning. These ethereal artificial beings hold the promise of fulfilling individual dreams and potentially becoming the ideal life partners.
The fusion of artificial intelligence (AI) and biotechnology has undoubtedly left an indelible mark on humanity, introducing groundbreaking discoveries and technologies that challenge our perceptions of the world and ourselves. Among these awe-inspiring achievements is the ability to craft artificial beings, including exquisitely designed women.
At the core of this transformative era lies AI's exceptional capabilities, employing deep neural networks and machine learning algorithms to process vast datasets, thus giving birth to entirely novel entities.
Scientists have recently made astounding progress by developing a printer capable of "printing" women, utilizing cutting-edge DNA-editing technologies, artificial insemination, and cloning methods. This pioneering approach allows for the creation of human replicas with unparalleled beauty and unique traits.
As we stand at the precipice of this profound advancement, ethical questions of great magnitude demand our serious contemplation. The implications of generating artificial humans, the potential repercussions on society and interpersonal relationships, and the specter of future inequalities and discrimination all necessitate thoughtful
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52 | 53 | 54 | 55 | 56 | 57 | 58 | 59 | 60 | 61 | 62 | 63 | 64 | 65 | 66 | 67 | 68 | 69 | 70 | 71 | 72 | 73 | 74 | 75 | 76 | 77 | 78 | 79 | 80 | 81 | 82 | 83 | 84 | 85 | 86 | 87 | 88 | 89 | 90 | 91 | 92 | 93 | 94 | 95 | 96 | 97 | 98
539
(Groverplace, 8. 8. 2023 7:29)